Biela Pani

Medzi tŕňmi ruža rastie
o svoj život sa trasie
zlý vietor na ňu fúka
pohľad na tŕne sa jej núka
slniečko však svieti
a ona mení tŕne v kvety
i keď niesú také krásne ako ona
šíri sa z nich nádherná vôňa
k tej ruži stále radi hľadia
keď v tom sa jej hlávka mení v kvet
a im sa zdá že jest krajší ten ich svet.
Tou ružou si ty
do ďaleka cítiť tvoju vôňu
človek sa vyštverá do koruny stromu
hladí blízko i do ďaleka
cesta jest k tebe ďaleká
no keď vydá sa po tej ceste
za okamih sa ocitne v meste
všetci sa radujú a veselia
i ty sa k nim rád pridávaš
veď sú to tvoji priatelia.
Nádherná dáma v červenom
láska jest jej menom
nádherný mladý pán v zelenom
zdravie jest jeho menom
nádherný mladý pán v zlatom
bohatstvo jest jeho menom
nádherná dáma v šatách z kúska dúhy
to jest šťastie čo po tebe túži
hoc nerád opúšťaš priateľov
vydávaš sa svojou cestou
za tvojou milovanou ružou.
Za krásny mestom hustý je les
i tam napadol ťa pes
a pridaly sa k nemu aj ďalší
oproti nim si bol slabší
a tak okradli ťa bez milosti
tiež zabiť ťa chceli
no nakoniec si to rozmysleli
zbitého ťa na ceste ponechali
očká sa ti zatvárali
myseľ pohltila tma
ráno ťa slnce zobudilo
povedal si si: Žijem!
A tak ísť stále môžem!
V kroví si našiel starý plášť
na okamch pohltila srdce zášť
keď si pocítil tú nádhernú vôňu
bola taká strašne silná
akoby ona bola už veľmi blízko
nohy sa ti samé rozbehli
ostatné kvety zrazu pobledli
tam hľa v diali na kopci zelenom
ruža obkolesená tŕňom
pribehol si sťa víchor
holými rukami tŕňov si ju zbavil
o kus ďalej k veľkému kameňu presadil
vodou z mláky zalial
a k nej si s láskou zhliadal
vtom však vrana priletela
tvoju ružu poničila
a z výsmechom odletela
smútok tvoje srdce ovládol
keď v tom ťa nápad napadol
vyhrabal si koreň milovanej ruže
obalil ho hlinou
v mláke vyváľanou
a ju priniesol domov.
Potom si do skleníka zasadil
aby si ju pred vranou ochránil
opäť vyrástla tvoja milovaná ruža
naradostený si sa radoval
keď si to konečne pochopil.
Do diali si sa vybral
tam odkiaľ si milovanú ružu zobral
zasadil si ju do tŕnia
i slnko malo trochu pochopenia
k nádhernému mestu si sa vybral
starých priateľov pozdraviť
ako sa im vodí zistiť
našiel si ich v dobrej nálade
korčuľovať sa na ľade
trochu si im závidel
keď si nádhernú dámu v bielom uvidel
kto to je si okamžite vedel
i zbadala ťa ju očumovať
musela sa nad tým usmiať
jej meno si nečujne vyslovil
a svoju cestu tým ukončil.
Vedela že už na ňu nikdy nezabudneš
a v srdci si ju navždy ponesieš
potom sa nádherne usmiala
a naposledy ťa tak obdarovala.