Hidan a Starý Alchymista 02

Ten naňho nečakal a rozbehol sa mu na proti.
Keď boli blízko seba Hidan vykríkol:„Mittsu dopraj mu trochu svojej rozkoše, Seppun Bure-do no jutsu.“ a hodil Mittsu po Shininovi.
Ten sa jej tesne uhol a sám prešiel do útoku: „Shinsou prebodni toho červa, Ishi Hari no jutsu.“ a hodil ju po ňom.
I Hidan sa jej tesne uhol, tentokrát Mittsu najprv rozkrútil a až potom hodil. Jeho protivník sa uhol a začal okolo neho rýchlo obiehať. Hidanovi nezostávalo nič iné ako opäť rozkrútiť Mittsu a tak ju rozkrútil a chvíľu pozoroval Shinina. Ten sa pripravoval na útok, najprv si však musel obzrieť protivníka. Z pohybov vyčítal nasledujúci pohyb a zaútočil. Čepeľ Shinsou sa zablysla nebezpečne blízko Hidanovej hlavy, ten však tiež nečakal na ďalší výpad a skúsil sám zaútočiť. Bolo veľmi riskantné hodiť Mittsu, keď bol protivník tak blízko, stačil by totiž jediný výpad a súboj by rýchlo skončil, no vyplatilo sa a na jej čepeli zbadal trochu krvi. Hidan neváhal a okamžite sa pokúsil o svoj rituál, niečo však nebolo tak ako malo byť, pretože sa, napriek jeho veľkému úsiliu nič nedialo.
„K***, čo sa to deje, veď som sa už dávno mal zmeniť, no stále sa nič nedeje?! Ten p*** k*** so mnou niečo spravil, áno to bude ono. S*** syn.“ ,mrmlal si popod nos.
Pozrel na protivníka, ktorý si obväzoval rameno a zreval naňho: „Čo si so mnou spravil, ty malá s*** štetka?!“
Na Shininovej tvári sa objavil úškrn. „Ja som nič nespravil, len som ti zabudol povedať, že to tvoje šašinovské jutsu sa tu nedá používať. No teraz už to vieš, takže sa ospravedlňujem. A okrem toho, predsa sa toho tak moc nestalo, no nie?!“
„Ty malý s*** potkan...“ ,zreval naňho Hidan, no nedokončil, namiesto toho sa začal šialene smiať.
„Ha, ha ,ha, ha........chcel si to tak to máš mať, kde nejde jedno pôjde iné!“
Shininovi sa tá náhla zmena nepozdávala a o chvíľu aj pochopil prečo. Hidan si začal vyzliekať šaty.
„Doriti kamoš, snáď ma nechceš znásilniť!“ ,podpichoval.
Nechcel, práve naopak, to čo ho čakalo bolo veľmi, veľmi nepríjemné. Hidan sa totiž pripravoval na svoje jutsu. Bolo to dávno, čo ho naposledy použil, bolo to dokonca predtým ako sa dal ku kultu Jashin. Toto jutsu bolo jedno z tých, ktoré sa učili v škole, no pretože ich krajina bola turistickým rajom do boja sa nikto nehrnul. Našťastie tu bol jeho ojiinsan, ktorý ho naučil rôzne jutsu, ktoré boli určené na rýchlu likvidáciu nepriateľa.
Vďaka ojiisan! ,pomyslel si Hidan a mrazivo pokojným hlasom povedal: „Yuge Kumo no jutsu!“
To však už stál jeho protivník v bojovej pozícii a čakal, čo Hidan spraví. Ten však aj napriek tomu, že mu láskavo oznámil nadchádzajúce jutsu, tiež iba stál. V tom si však Shinin všimol, že sa jeho nohy začínajú rozplývať. Rozplýval sa od nôh, stehien, cez brucho až po hlavu. Z Hidana zostal iba oblak pary, ktorý sa, k nemu, začal pomaly približovať. O chvíľu bol pri ňom a pocítil z neho obrovskú horúčavu. Odskočil a zároveň spravil výpad, no bolo to rovnaké akoby bodal do vzduchu a tak znovu odskočil, tentokrát trochu ďalej. Oblak pary sa začal opäť pomaly približovať, keď v tom začal zrýchľovať. Shinin začal uskakovať, no bolo mu jasné, že pokiaľ niečo nevymyslí súboj sa skoro skončí. Závity v hlave mu pracovali tak až to bolo počuť, no nepracovali nadarmo, spomenul si na jedno jutsu, ktoré by mohlo zabrať proti tomu Hidanovmu.
„Seppun Kaze no jutsu!“ ,vykríkol a oblak pary odfúklo ďaleko od neho.
Teraz už mohol pokojne realizovať jutsu, ktoré ho kedysi naučil sensei. Sensei pochádzal zo snežnej zeme, takže ovládal niektoré jutsu, ktoré boli príznačné iba pre snežnú zem. Tak ako Hidan i on sa musel vyzliecť. Zaujal špeciálnu pozíciu a riekol: „Aisu Kumo no jutsu!“ a pomaly sa začal meniť na ľadový oblak.
Zatiaľ čo sa Shinin menil Hidan sa k nemu pomaly približoval. Keď videl, na čo sa mení upravil svoj tvar oblaku, do podoby ľudského tela, no ruky mali tvar kladív. Spravil pár krokov a pocítil ľadový závan, vedel, že teraz sa rozhodne. Postavil sa do krytu a čakal.
Jeho protivník sa zmenil už úplne, no pri pohľade na horúci oblak, v tvare ľudského tela, s kladivami namiesto rúk, nadobudol rovnakú podobu. Pomaly sa začal približovať k Hidanovi.
Súboj sa zmenil na najstarší druh súboja medzi mužmi, na pästný súboj, lepšie povedané box. V boxe rozhodovali iba dva základné faktory, od ktorých záležalo všetko ostatné sila a výdrž. Od týchto základných faktorov sa odvíjal spôsob boja a stratégia. V tomto prípade tu boli dve vyrovnané veličiny, teplo a chlad, no skúsenostne odlišný súperi, čo sľubovalo zaujímavý zápas.
Shinin zaútočil pravým hákom, no Hidan ho jediným kopom odkopol o niekoľko metrov dozadu. Box sa zmenil na kickbox a pravidlá tiež. Shinin si uvedomil, že jeho súper nieje spolužiak, zo školy, ale skúsený ninja, ktorý prešiel nespočetnými súbojmi. A vzhľadom k tomu, že stál proti nemu, až na ten posledný vždy vyhral. To bola jeho nádej.
Keď prehral raz, mohol by i druhý raz. ,premýšľal.
Myšlienky mu prúdili hlavou a prestal sa mať na pozore. Hidan k nemu v pokoji nakráčal a zviechajúci sa ľadový oblak druhý krát kopom odkopol. Ten však tesne stihol kop vykriť, takže následky neboli také strašné ako pri tom prvom. Jeho protivníka to síce trochu prekvapilo, no nijak zvlášť nerozhodilo. Opäť k nemu pokojne kráčal. Tento krát sa však rozhodol zaútočiť Shinin a tak sa robil, že sa zviecha zo zeme a keď bol Hidan dostatočne blízko zaútočil naňho kopom.
Niekde sa však stala chyba, nemohol sa nadýchnuť, keď sa pozrel dolu pochopil prečo. Tá tvrdá vec, čo ho tlačila v bruchu bola päsť. Nebola to však päsť horúceho oblaku ale jeho vlastná päsť. Jeho protivník svoju skutočnú rýchlosť skrýval, svojou pomalou chôdzou ho učičíkal a v pravý moment zaútočil. V okamihu, keď vyskočil, aby mohol kopnúť, mu chytil ľavú ruku a vrazil mu ju do brucha. Pri rýchlosti akú mal bola ruka rovnako ostrá ako hrot meča. Pocítil príjemný hrejivý pocit, krv z rany mu stekala po stehnách. Spadol na zem a oči sa mu začali pomaly zatvárať.
V tom začul výsmešné: „K*** to musí bolieť?!“
To si k*** píš! , chcel povedať Shinin, no pohltila ho tma.
Chvíľu sa kochal tou nádhernou najčiernejšou čiernou akú si len bolo možné predstaviť, tá sa však začala pomaly rozjasňovať, až sa zmenila na známe oslepujúce svetlo. Po chvíli sa stlmilo a on začul starý známi hlas: „No to je k*** dosť, že sa mladý pánko ráčil zobudiť. Už som si myslel ,že tu skapem. Láskavo na mňa nečum a dostaň ma odtiaľto!“
Shinin ho celý naradostený objal, keď si uvedomil čo spravil bolo už neskoro. Hidan ho odhodil a nešetril vulgarizmami: „K*** ty p*** s*** syn a to malo čo znamenať?“
„Nemusíš nič hovoriť,“ zahriakol ho a naštvane pokračoval, „si p*** buzík však?! K*** to snáď nieje možné, to sa mohlo stať iba mne! Mám telo s*** buzíka. K*********a!“
„Ja niesom buzík, iba som rád, že som stále nažive. Nič viac za tým nehľadaj.“ ,povedal snažiac sa ho upokojiť.
„Chlap, ktorý objíma iného chlapa je p*** buzík a ty si to pred chvíľou urobil tiež, takže si tiež p*** buzík! A ako je k*** možné, že si ešte nažive? Há?“ ,reval naňho naštvane Hidan.
„To je jednoduché musím ti odovzdať moc nad mojím telom. Odteraz sa stáva moje telo tvojím a aby to bolo právoplatné a našu dohodu uznalo i samotné telo, s mojou asistenciou vytvoríš spájaciu pečať. Plus naučím ťa ešte jednu špeciálnu pečať, ktorá ti pospája telo v prípade, že by ti ho protivník roztrhal na kusy. Tak čo už chápeš?“ ,vysvetlil mu pokojne Shinin.
„Áno chápem, no bol by som rád keby som mal všetky tie p*** p*** za sebou. Dobre mladý tak čo mám robiť, nemám čas sa tu s tebou s**ť!“ ,povedal už pokojnejšie Hidan.
„Tak teda urobíš toto...“ ,povedal teraz už jeho asistent a začal mu vysvetľovať čo treba urobiť na vytvorenie spájacej pečate, i tej špeciálnej. Počúval a o chvíľu ich už dokázal vytvoriť. Najprv spravil spájaciu a potom vyskúšal i špeciálnu spájaciu. Obe sa mu podarili, čo znamenalo jediné rozlúčenie.
„Zbohom Hidan a dávaj na to telo pozor, hej?!“ ,vyriekol Shinin a rozpadol sa na milión malinkatých čiernych iskričiek.
„Vyser si!“ ,povedal bez záujmu, keď si zrazu všimol, že tie čierne iskričky, ktoré zostali po Shininovi sa rozširujú a začínajú ho obklopovať.
„Čo to má k*** zna....“ ,nedokončil otázku Hidan, pretože ho tie iskričky obklopili a pohltila ho temnota. Všade bola tma, keď sa však pozrel doprava zbadal cez okno svietiť mesiac a uvedomil si, že opäť leží na stole.
K*** to bol ale divný sen! ,pomyslel si, zatvoril oči a zaspal.
Na druhý deň začal starec s premiestňovaním kúskov duše.
Behom týždňa premiestnil starec kúsky Hidanovej duše do jeho nového tela. Počas ďalšieho týždňa mu pomáhal s rehabilitáciou a príjmom správnej stravy. Dva týždne prešli ako voda a Hidan mal opäť svoje telo, prišiel čas rozlúčiť sa. Atzim mu pripravil, na cestu, nejaké jedlo a fľašu vody.
„Zbohom Hidan!“ ,poprial mu starec a zložil si kapucňu.
Hidan okamžite starca spoznal, bol to jediný človek, ktorý bol naňho vždy dobrý.
Ojii.....Ojii....Ojii.....san.“ ,koktal zahanbene.
„Je to dávno synak, čo sme sa lúčili a dnes sa lúčime zas. Dúfal som, že sa zmeníš, no si taký aký si odchádzal pred mnohými rokmi. Čo už, láska a podpora často nestačia. Poť ku mne chlapče a obím ma. Viem, že vykročíš po ceste, po ktorej si kráčal, tak ti aspoň poprajem veľa šťastia.“ ,povedal starec, objal ho a potľapkal po chrbte.
Hidan sa zmohol len na: „Prepáč Ojiisan.“
Objal ho, otočil sa a zahanbene odkráčal.

O nejaký čas sedel starec v krčme a zaujal ho rozhovor dvoch, vedľa sediacich, mužov.
„Počul si to, Hidan sa vraj objavil živý a zdravý v Konohe a pokúsil sa zabiť Shikamarua.“ ,povedal prvý.
„Fakt a podarilo sa mu to?“ ,spýtal sa zo záujmom druhý.
„Nie nepodarilo! Je mi ho vlastne dosť ľúto.“
„A to už prečo?“
„Hidan ho napadol vo chvíli, keď s ním bol Naruto. A ten si na ňom odskúšal nejaké fakt silné jutsu. Z Hidana vraj zostali len franforce dokonca i hlavu mu to roztrhalo na kusy. Podľa toho ako to vyzerá Naruto je na lajlepšej ceste stať sa hokagem.“
„Hej, hej, z Naruta sa nám pomaly stáva hokage.“
Po týchto slovách sa starec zobral a odišiel. Ako tak kráčal mestom vošiel do telefónnej búdky a zavolal priateľovi, ktorý vedel o všetkom, čo sa šustlo a ten mu tému hovoru, chlapov v krčme, potvrdil. Zavesil a smutne kráčal domov.
Hlavou mu preletela myšlienka: Chlapče, chlapče to si dopadol!
Keď v tom zbadal na ceste ležať prívesok, zdvihol ho a zamieril do svetla, zbadal známi znak. Zrazu len ktosi, kúsok pred ním, zastonal. Zľakol sa a odskočil, na zemi zbadal doráňaného muža, v potrhaných šatách. Znovu pozrel na prívesok, potom na muža a s radosťou v srdci vykročil k nemu