Misia v Akatsuki , časť 1.

Misia v Akatsuki : príchody, prekvapenia a iné tie veci

Volám sa Nanami Takahashi. Som kunoichi z Konohagakure no Sato. Prvých 17 rokov svojho života som prežila práve v tejto malej, ale silnej dedine. Patrila som do tzv. týmu Kunoichi spolu s mojimi najlepšími kamarátkami Ami a Yutsuko. Naším senseiom bola Anko Mitarashi. Asi už je jasné, prečo nás volali tým Kunoichi ...

Na rozkaz som sa pokúsila vstúpiť do organizácie s menom Akatsuki. Zo začiatku som protestovala, ale každý pochopí, že s Tsunade-sama sa proste nedá hádať. Nechápem ako to dokázali, ale pretlačili ma tam. Vôbec som tam ku nim nechcela ísť, ale nemala som na výber.

Možno o pár dní prišiel do dediny Itachi. Ten zradca z našej dediny. Stráže mali pokyn nechať ho prejsť a neskôr ho zase nepustiť von, aby to nevyzeralo zas až tak ľahko.
Nikto okrem Tsunade-sama o mojej misii nevedel. Ani moja rodina. To bolo pre mňa najhoršie. Odísť ako zločinec, ktorým v realite nie som a nechať ľudí v tom, aby si to mysleli.

Prejsť cez stráže nám nerobilo problémy. Niečo horšie ma ale čakalo za nimi. Tsunade tam poslala môj vlastný tým. Iste, že Anko pochopila, že bojovať proti nám je zbytočné. Pochopila to aj Yutsuko. Jediný nechápavý človek bola ako vždy, Ami. Síce ju Yutsuko ťahala preč, stihla po mne hodiť jeden kunai. Mohla som sa mu vyhnúť , ale nechcela som. Nechala som ho, nech sa trafí. – Zaslúžim si to – prebleslo mi v tej chvíli hlavou. Nechala som to tak a išla som ďalej.

Celú cestu sme ani jeden nepovedali ani slovo. Síce som cítila jeho pohľad na mne, odmietala som sa na toho zradcu čo len pozrieť. Išli sme tam takmer štyri dni. Asi to bral nejakou okľukou, keby niečo.

Keď sme konečne prišli ku ich sídlu, zastal a otvoril dvere. Prešla som okolo neho a ostala stáť. Vôbec to nevyzeralo ako nejaký hlavný stan tajnej organizácie. Skôr ako nejaký veľký dom, v ktorom bývalo pár nebezpečných ľudí ľudí. Nerada som to priznávala, ale mali to tam pekné.
Zaviedol ma ku jedinej prázdnej izbe, ktorá sa ešte našla. Niečo zamrmlal a odišiel o izbu ďalej. Tá asi patrila jemu. Otvorila som dvere a vošla do vnútra. Izba bola malá, boli v nej len posteľ šatník lampa, koberček a dvere do kúpeľne.
Zložila som si vak, vybalila si veci, popritom aj staré ANBU oblečenie a denník, do ktorého som mienila písať hlásenie. Dala som si dole prsteň a zamračila sa naň.
Ostať tu celé tri roky bolo ultimátum vrátenia sa do dediny. Keď to pôjde takto kľudne, možno mi to uplynie rýchlo.

Denník:

2.deň: Beriem späť všetko pozitívne, čo som o tomto mieste napísala. Najpozitívnejšia vec na tomto tu všetkom sú tréningy. Snažím sa vytvoriť novú techniku. Zatiaľ mám z tejto partie dojem , že sú to poniektorí úplní idioti . Hlavne Tobi a Deidara. Tobi preto, lebo po ňom mám suvenír , ktorý sa mi nedá ani vyliečiť a z Deidaru mám dojem, že ma pozná viac, ako by som si želala. Sú síce obaja veľmi ťažký protivníci, ale Kisame a Kakuzu mi ich dovolili trošku zmlátiť. Za toto im veľmi ďakujem. Toto bolo ďalšie a asi aj posledné pozitívum. Ostatní členovia sú celkom duševne vyrovnaní. Síce Hidan má veľmi podivné náboženstvo - Jashin, Kakuzu ide po odmenách , Konan je veľmi tichá, celkom normálna, konečne niekto.... Pein má s nimi božskú trpezlivosť, za čo ho normálne obdivujem a Itachi s Kisamem sú strašne nápomocní. Asi im o niečo ide.

Pokračovanie nabudúce