Neji môj anjel strážny 2

Druhá časť: „Rozkoš“ mysle

Neji navštevoval Minami každý deň a doktor si všimol, že sa naňho naviazala. Snažili sa síce zlepšiť jej duševný stav, ale nijak zvlášť to nepomáhalo. Jediný kto jej pomáhal bol Neji a jeho prítomnosť. V jeho spoločnosti bola pokojná a vyrovnaná, no stačilo aby odišiel na pár dní na misiu a u Minami sa prejavili deštrukčné sklony, takže jej museli dať sedatíva na upokojenie a priväzovať ju k posteli.
Po svojom návrate požiadal Neji doktora o prepustenie Minami, do domácej liečby. Doktor spočiatku váhal, no nakoniec Minami prepustil. Neji sa o ňu staral spolu s jej tetou, no Minami chýbali masáže. Masáže ju ukľudňovali, no teraz nemohla pohnúť prstami, takže občas dostala záchvaty zúrivosti. Trpela a Neji s ňou.
Raz večer pripravil Neji, pre Minami prekvapenie. Romantickú večeru. Keď sa najedli a napili sadli si na húpačku, na verande. Neji dal Minami ružu a hladiac Minami po hlave, držiac ju pri tom v náručí sa spýtal: „Poznáš legendu o vzniku ruže?“
„Nie nepoznám, prosím porozprávaj mi ju,“ povedala a jemne sa mu pritisla na hruď.
Neji sa letmo usmial a začal rozprávať.
Kedysi dávno, keď bol svet mladý a ľudia ešte mladší žila žena, ktorá sa volala Rose. Bývala za dedinou a bola najuznávanejšou liečiteľkou, v širokom okolí. Dokázala vyliečiť aj tie najhoršie zranenia, za čo jej boli mnohý veľmi vďačný. Rose bola mladá, krásna, dobrá, šľachetná a veľmi trpezlivá. Vždy pomohla každému kto potreboval jej pomoc a nikdy za to nič nechcela. Chodila neustále v bielom a tak ju mnohý považovali za anjela. Na tvári jej vždy hral úsmev, ktorý pohladil dušu, no v očiach mala smútok. Bola sirota.
Rose bola až príliš dobrá, až príliš dokonalá a tak bola stále sama. Každý muž, ktorý ju spoznal sa do nej bezhlavo zamiloval, no žiaden nedokázal nájsť odvahu aby niečo tak nádherné a dobré poškvrnil. No nielen muži mali pre ňu slabosť ale aj niekto kto sa na ňu pozeral z neba. Anjel. Jej vlastný anjel strážny.
Každý človek má toho svojho anjela strážneho. Pozerajú sa na človeka a podľa svojho uváženia zasahujú do jeho života, tak aby následky skutkov, ktoré človek vykoná boli pre jeho dušu prospešné a pomohli jej vo vývine na vyšší stupeň. Človek však často chodí po nesprávnych chodníčkoch a tak jediné čo anjelovi zastane je minimalizácia škôd, ktoré sa na duši negatívne prejavia. Zastavia totiž vývin duše a často stojí jeden život kým sa vývin opäť spustí.
To však nebol prípad Rose. Ona bola krásna fyzicky i duševne. Jej srdce bolo čisté a nepoškvrnené ako čerstvo napadnutý sneh. Keď ju dostal na starosť bol plný smútku a trpkosti nad premárneným životom. Duša, ktorú mal predtým na starosti bola duša zločinca, človeka, ktorý si nevážil nič a nikoho. Tie najhoršie hriechy aké môže človek spáchať boli bežnou súčasťou jeho života. A tak sa snažil minimalizovať škody. ktoré, tento človek páchal, na vlastnej duši. Keď prišla smrť a zabila toho človeka a po dušu si prišiel anjel smrti trochu mu odľahlo, no stále cítil smútok a trpkosť. A z tohto rozpoloženia ho časom dostala Rose.
Už pri jej narodení cítil, že z nej vyrastie dobrá ľudská bytosť. Anjeli sa radi zoskupujú pri narodení nejakého dieťaťa, cítia totiž radosť z novo vzniknutého života, čo je jeden z najväčších zázrakov sveta a zároveň jedna z najšťastnejších chvíľ života. V okamihu narodenia je prítomný život i jeho žena smrť a anjel, ktorý bol malému človiečiku pridelený. Prítomný sú aj iný anjeli. Anjeli, ktorý sa prišli pokochať vznikom nového života a anjeli, ktorý strácajú vieru, v dobro, v človeku. Pri narodení dieťaťa získavajú nádej, že dobro je v človeku stále. Treba mu však pomôcť aby ho v sebe našiel aj on sám.
Ako Rose rástla anjel opäť našiel vieru v človeka a nielen to, začal k nej pociťovať náklonnosť. Keď mala desať rokov jej rodičia išli na romantickú plavbu loďou a pri návrate ich zastihla búrka. Loď sa potopila a z nej sa stala polosirota. Našťastie žila ešte jej prababka, ktorá bola známou liečiteľkou, v širokom okolí a tak prijala pravnučku za svoju a naučila ju všetko, čo vedela. Jej prababka jej hovorila anjelik, pretože už ako malá bola precitlivená voči bolesti ľudí i zvierat a jej dotyk i úsmev prinavracali každému radosť do života.
No ani jej prababka nemohla žiť večne a tak v deň Rosiních osemnástich narodenín naposledy vydýchla i ona. Z Rose sa stala sirota. Už vtedy z nej bola krásavica a chlapci sa okolo nej krútili, no ona všetkých odmietla.
Necítila sa pripravená dať niekomu svoje srdce. Bola ešte príliš plachá. Následok jej života v lese, na samote.
Ako čas plynul čoraz častejšie rozmýšľal nad tým aké by to bolo stať sa človekom a či by dokázal získať jej srdce. Rose získala povesť anjela a žiadny muž sa necítil hoden jej lásky. A tak sa jej spoločníčkou stala samota. Aj keď na jej tvári videl každý úsmev anjel videl i to čo sa skrývalo za ním.
V lese, v noci za dedinou začali ľudia slýchať tichí ženský plač. Plač pri ktorom i tí najtvrdší chlapi ronili slzy. Plač tak ťaživí, smutný a bolestný až to trhalo srdce. Mnohý sa pokúšali nájsť, v lese ženu, ktorej plač patril, no nikdy sa im to nepodarilo. Najhlasnejší bol plač pri jazierku, v strede lesa. No nech obchádzali jazierko s ktorejkoľvek strany nikdy nič nenašli. To, že by ten plač mohol patriť Rose nikoho nenapadlo.
A tak vznikla legenda o víle, ktorá sa zamilovala do človeka, no ich láske nebolo dopriate a muž snažiac sa silou presvedčiť kráľovnú víl o jeho láske, sa zmenil na kameň. Samotnú vílu kráľovná zmenila, naveky, na zlatú rybku, ktorá sa za splnu mesiaca mení opäť na vílu a plače za svojim milovaným.
Jednej noci sa už viac, na to nedokázal anjel pozerať a rozhodol sa stať človekom. Potreboval však ešte jedného anjela, ktorý by mu odsekol krídla a spravil z neho normálneho človeka. O túto službu poprosil anjela menom Tozum, ktorý prežíval tiež ťažké obdobie, pretože zmizol jeho partner, zároveň i milenec Kuči a on už z toho začínal pomaly šalieť. S Tozumom boli starý priatelia, takže Tozum chápal jeho pohnútky a jeho prosbu mu bez váhania splnil. Anjel síce vedel, že keď sa anjel stane človekom spadne na zem, no nevedel, že sa to myslí doslovne. Akonáhle ho Tozum zbavil krídel začal padať z výšky na zem. Spadol na vysoký smrek a ako po ňom padal lámal jeho konáre až spadol dobytý a doráňaný na zem a upadol do bezvedomia.
Nasledujúci deň ho našla Rose, pri každodennej prechádzke lesom. Rozumela reči zvierat a tak poprosila veveričku aby išla za medveďom a poprosila ho, v jej mene o pomoc. Medveď o chvíľu prišiel a pomohol jej odniesť anjela, teraz už človeka, do domu na okraji lesa, kde Rose bývala. Medveďovi sa odvďačila plátom medu a začala ošetrovať neznámeho muža. Najprv ho vyzliekla, potom poumývala, povyťahovala z rán ihličie a nečistoty, vyčistila samotné rany a nakoniec ich natrela masťami, ktoré sama pripravila a nakoniec rany obviazala plátmi čistej látky. Trvalo jej to niekoľko hodín, no muž bol konečne ošetrený. Zranenia neboli až také vážne ako vyzerali, takže mu zostanú iba malé jazvy. Prezerala si jeho tvár. Napriek škrabancom bol krásny, až neobvykle krásny.
Na Rose doľahla samota. premýšľala aké by to asi bolo keby mala muža ako on. Niekoho kto by zaplnil tú trýznivú samotu, niekoho koho by mohla milovať a kto by miloval ju. Nevedela odolať a pohladila muža po tvári. V tom otvoril oči chvíľu nimi blúdil po izbe, keď nimi zbadal Rose, celá za zachvela. Chvíľu jej pozeral do očí, až sa jeho oči opäť zavreli a on zaspal. Sedela pri jeho posteli a pozorovala ho ako spí. Viečka jej začali oťažievať, prichádzal spánok. Ustlala si na druhej posteli a zaspala.
Dni plynuli, mužove rany sa až neuveriteľne dobre hojili a Rose k nemu začala pociťovať náklonnosť. Zistila, že okrem svojho mena si nič nepamätá. Volal sa Kafziel. Bolo to dosť zvláštne meno, no jej sa páčilo. Občas sa mu vynárali útržky spomienok, ktoré, ako jej vravel, mu nedávali zmysel. Stratu pamäti iba hral, nemohol jej povedať odkiaľ prišiel a kým bol. Rozhodol sa, že jej to povie až vtedy, keď si získa jej srdce. A tak sa i stalo.
Kafziel začal, po vyliečení, sprevádzať Rose na cestách, za chorými a zranenými. Sám často prikladal ruku k dielu a získaval si povesť skvelého liečiteľa. Oplýval vedomosťami o bylinách a ich účinkoch, na človeka, takže často učil Rose výrobu nových liečivých mastí a nápojov.
Ľudia boli spočiatku prekvapený, keď uvideli neznámeho, krásneho muža po Rosinom boku, no postupne si zvykli a začali ich brať ako pár. Na Rose bolo vidieť, že neznámeho miluje a on miluje ju. Muži sa spočiatku obávali jeho vplyvu na ich ženy, ale keď zistili, že má oči iba pre Rose a iné ženy ho nezaujímajú trochu ich to upokojilo. Keď sa Rose pýtali kde našla takého krásavca odpovedala tak ako vždy: „V lese nájdem všetko, čo potrebujem, tak som si tam našla aj muža.“
Kafziel chodil, zo zvyku, zásadne v bielom, takže vyzeral ako anjel. Teda aspoň ženy si tak anjela predstavovali. Spolu s Rose vyzerali ako pár anjelov, ktorý zleteli z neba, pomáhať ľuďom.
Rok sa z rokom stretol a Kafziel požiadal Rose o ruku. Z radosťou súhlasila. Dedinčania im vystrojili veľkú oslavu, na ktorej sa zabávala celá dedina. O pár mesiacov Rose otehotnela. Kafziel mal z toho obrovskú radosť.
Rose už povedal kým skutočne bol a odkiaľ je. Naučil ju aj otvoriť myseľ, vďaka čomu mohla vidieť anjelov, ktorý občas za Kafzielom prichádzali a spomínali na staré časy. Naučil ju aj reč anjelov, takže sa mohla zapojiť do rozhovorov. Videla aj anjelov strážnych. Pri liečení sa s nimi rozprávala, pričom ľudia si mysleli, že hovorí nejakú tajnú modlitbu, vďaka ktorej sa rany lepšie hoja.
Konečne nastal ten radostný deň. Deň narodenia Kafzielovho a Rosinho dieťaťa. Ako obvykle sa na tejto významnej udalosti zúčastnil život a jeho žena smrť, anjel strážny, ktorý bol dieťatku pridelený, ako aj mnoho ďalších anjelov, ktorý sa prišli pozrieť na dieťa, ich bývalého kolegu.
Rose si dopredu pripravila niekoľko nápojov proti bolesti, no nakoniec ich nemusela použiť. Narodila sa im dcérka. Nádherná dcérka, ktorú keď vzal Kafziel prvý raz do náručia zamiloval sa do nej. Ako ju držal, za tú jej maličkú rúčku cítil obrovskú radosť, šťastie, hrdosť, no zároveň i obrovskú zodpovednosť. Zodpovednosť za jej život. Potom ju podal unavenej Rose. Pri pôrode síce stratila dosť krvi, no Kafziel to nepokladal za nejaký vážny dôvod, ktorý by mohol ohroziť jej život. Ich dcérka sladko spala. Rose sa usmievala.
Kafziel ju chcel trochu rozptýliť a tak ju pozoznamoval s anjelmi i so životom a smrťou.
Vždy si predstavovala smrť ako niečo zlé, no vyzerala ako krásna, tmavovlasá žena v bielych šatách a bielych rukavičkách. Život vyzeral ako muž v tmavom obleku, s kapucňou na hlave, ktorá mu zakrývala oči a čiernymi rukavičkami. Vyzerali až neuveriteľne normálne. Anjeli tí zase boli veľmi krásny. Muži i ženy, oblečený do dlhých bielych rúch a na chrbte mali zložené krídla. Obklopovala ich jemná zlatistá žiara. Páčili sa jej. Brala ich ako rodinu jej manžela. Keď sa pozrela na Kafziela všimla si, že aj napriek tomu, že už nieje anjel ešte stále ho obklopovala jemná zlatistá žiara. Usmial sa na ňu. Tiež sa usmiala, potom zavrela oči a zaspala.
V tom anjeli utvorili zástup a na jeho konci stál.....