Chvilka hořkosti

Jen doufám, že své podoby budeš přiměřeně střídat, tenhle Vody by mohl časem skončit ve slušivé bílé košilce s rukávy za zády a kdo by napsal pokračování Sanninů a Hokageho ;)

Takže.... Na začiatok: Wau! Od človeka ako ty som nikdy nečakala niečo vážne... Potom prišli Sanini a tiež tie dve jednorázovky o Sasukem a nejakom z jeho učiteľov... Tak som zmenila názor a povedala som si, že vieš písať rovnako dobre ako veselé, aj tie vážne veci. Ale básničku, to som teda naozaj nečakala... Takže keď som videla verše, bola som zmätená. Ale aj tak som očakávala skvelú básničku.
Prečítala som to raz. Prečítala som to druhý raz. Potom som to s niekým rozobrala... A prečítala som to tretí raz.
A potom som uznala, že som sa mýlila.
Pretože to nebola skvelá básnička. Bolo to skvelé, to áno (čakal si, že poviem že to nebolo skvelé, ale úžasné, však? ), ale nebola to básnička... Básnička je tá detská rýmovačka, ktorú dokážem s trochou snahy napísať aj ja. Ale toto boli skutočné verše. Že sa to rýmovalo, to je prvé plus, pretože to sa pri básňach často akosi nepoadrí A druhé plus je, že v tých veršoch je skrytá skutočná myšlienka.... Tak jednoduchá, ale spracovaná v tak náročnom žánri a hlavne, spracovaná tak perfektne, že už nie je jednoduchá, ale zložitá. Možno až trošku moc. Možno to chcelo oddeliť aj niečím iným, ako hviezdičkami Pretože ja som to zozačiatku brala ako jednu báseň... Jeden príbeh. Ale keď som bola opravená a prečítala som si to štvrtý krát, teraz už to berúc ako samostatné prvky, zistila som že som sa až tak veľmi nemýlila...
V Narutovi je množstvo postáv a okrem tých čo vidíme na obrazovke, každá z nich prežíva svoj vlastný, súkromný príbeh. Väčšina ľudí tie skryté príbehy nemôže vidieť... Ty ich vidíš. Vieš, čo by sa odohrávalo vo vnútri každej z postáv, keby bola skutočná. A všetky tie postavy sú navzájom prepojené a okrem svojho vlastného, žijú aj jeden veľký, spoločný príbeh. Ty si ich rozdelil a zároveň spojil... Tie príbehy. Každá z tých postáv, akoby povedala svoju vlastnú modlitbu... Neviem ako to nazvať. Ale modlitba to vystihuje, pretože modlitba je pre mňa niečo vznešené, krásne a čisté a presne také boli aj tvoje verše. A modlitba každej z postáv zapadla do toho veľkého spoločného príbehu a vytvorila ten krásny celok, ktorý si nazval "Chvilka hořkosti" Ale nebola horká, naopak. Bola to tá najsladšia časť môjho dňa. Ešte dlho budem o nej rozmýšľať. Ďakujem.
A ďakujem aj Sorinke, že ťa k tomuto dokopala... Na zraze som s teba mala taký úžasný pocit, aký mávam so sympatických ľudí.... Si také slniečko, nevedela som si predstaviť že sa neusmievaš. Ale vďaka Sorafay, si to tak trochu predstaviť viem. Nie celom, ale trochu.
Som rada, že som prostredníctvom básničky, mohla spoznať aj inú stránku toho sparódiovaného Vodyho :)