Ninjove slzy

Ninjove slzy

Vietor sa krajinou preháňa,
jeden z príbehov bolesti rozpráva.
Tam v diali pod tým veľkým košatým stromom sa čosi stalo.
Chlapec chlapcovi v náručí leží,
v očiach jeho životná iskra chýba,
niekde sa stala chyba.
Druhý chlapec ticho plače.
V korune stromu veverička skáče,
malé čierne očičká na chlapca hladia,
jeho slzy veveričku rania.
Pomaly, opatrne k chlapcovi zliezla
a vtedy si to všimla,
na veste ležiaceho chlapca rozkvitá kvet červený,
druhý chlapec je žiaľom zronený.
Veverička maličká lapkami hladí jeho krvavú dlaň.
Snáď utešiť by ho chcela?
Chlapcove slzy ju trápia
a tak bez zaváhania,
do lapiek maličkých berie oriešok,
asi si už domyslíte zvyšok.
Rozhodla sa chlapca rozveseliť,
jeho slzy osušiť,
úsmev na tvár prinavrátiť.
A tak začala skackať,
s orieškom sa hrať
a rôzne to smiešne kúsky predvádzať.
Chlapca zaujala táto malá veverička
a jej malé čierne očičká.
Jeho plač utíchol,
no spustil sa strašný víchor.
Veveričku maličkú schoval chlapec v náručí
a takto jej potichu vraví :
„Hľa krv na rukách mojich priateľovi patrí,
bo priateľmi na život a na smrť sme boli,
no človek mieni a iný človek mení.
Z dvoch krajín pochádzajú naše rodiny,
po čase sa rozhádali naše krajiny.
Je otázne či tie dôvody vôbec za to stály
zrazu sme na opačných frontoch stály.
Z priateľov sa nepriatelia stali
o život toho druhého sme sa však stále báli,
až sme sa tu náhodne stretli.
Priateľovi pukalo srdce keď na mňa útočil,
ja som to až teraz konečne pochopil,
jeho srdce pukalo pre lásku ku mne,
no to moje jeho sestre patrilo.
Aj keď to dobre vedel
verným priateľom mi stále bol
a teraz jeho život mojou rukou vyhasol.“
„Povedz, mám jeho sestre pravdu povedať
a či meno vraha zamlčať?“
Veverička maličká lapkou na srdce ukázala,
chlapec hneď pochopil, čo tým myslela.
Víchrica zrazu ustala.
Chlapec priateľovo telo, v náručí, do diali nesie,
sám nevie či pohľad jeho sestry znesie.
Teraz už je na tomto svete sama.
Postarám sa o ňu sám
všetko čo bude chcieť jej dám.
Pomyslel si chlapec
keď vyšiel na ich kopec
a na bránu zabúchal,
vo dverách uvidel je usmiatu tvár
a potom už len obrovský žiaľ.
V náručí oboch zvieral,
na ťažký čin odvahu zbieral.
V tom sa však spýtala:
„Koho ruky sú bratovou krvou zaliate?“
S bolesťou v srdci jej tie svoje ukázal
a potom sa úprimne rozplakal.
Pravda ju ranila viac ako lož.
Už nemal čas ospravedlniť sa jej,
bo v ruke jej zablyšťal sa kunai.
Brániť sa nechcel,
výcvik však spravil svoje,
shurikeny vyleteli z jeho rúk
nepovedala viac už ani muk.
Leží vedľa brata tíško, tichučko.
Chlapec oboch do náručia vzal
pod rozkvitnutú čerešňu si ich hlávky do lona pokladal
a po ich tvárach bez života hladkal.
V náručí oboch mŕtvych zviera,
o chvíľu sa k nim pridá.
Už mu je všetko jedno,
nič si nevšíma.
Zvuk krokov je čoraz bližšie,
tiene sa už k nemu blížia,
na slnku sa čepeľ blýska, do srdca chlapcovho sa rýchlo vnorí,
život jeho pomaly vyhasína.
A aká bola jeho posledná myšlienka?
Život bol iba s vami psina,
smrť bude príma.
Ešte chvíľu a očká navždy zavriem
a vás dvoch znovu uzriem.