ČERVENÉ ISKRIČKY 01

,,Zdevastovala dvere a znovu utiekla"..
,,A čo tu stojíš???.Vypadni ju hladať. Vezmi zo sebou jednotky a nájdi ju...inač sa mi ani neukazuj na oči..Kričal Orochimaro...
,,Rozumiem". zašeptal vyľkane jeden z jej strážcova zmyzol.
Akonáhle zmyzol Orochimaru sa postavil a podišiel k oknu .Zadíval sa do diaľky a v duchu sa modlil nech sa jej nič nestane.Hrozne sa v tej chvíli o ňu bál, ale nemohol jej vyčítať , že ušla, pretože on by na jej mieste urobil to isté, ale nemohol...
Smútok ,ktorý cítil bol príliž veľký. Nevedel si predstaviť , žeby sa jej niečo stalo. Ostala mu už len a len ona.
Nedokázal sa ďalej pozerať do tej diaľky a tak sa otočil a podišiel ku svojmu stolu na ktorom boli poukladané fotky.
Zdvyhol jednu z nich a slzy sa mu skotúľali po tvári. Boli na nej dve osoby ktore miloval najviac na svete, ale ostala mu už iba jedna .
Jeho dcérka. Pohladil fotku a povzdychol si, tak veľmi mu pripomínala jej matku- ženu ktorú miloval, a ktorú navždy stratil...

Dievča bežalo už dosť dlho a dochádzali mu sily. Už nevládalo. Spadlo na zem a začalo plakať. V tej chvíly nenávidela celý svet, nenávidela hlavne ich ... ich oboch .. Tých ktorý jej to nepovedali. Svoju matku a svojho otca, ale predovšetkým ju. Nechápala to.
Jednoducho to nechápala.
Prečo??? ..opakovala si celú tu dobu čo bežala. Hrozne ju to bolelo. Mala ju tak rada a ona ju tak zradila .
Dobre vedela ako to skončí a predsa jej to nepovedala.
Už nevladala, nemohla sa ani len pohnuť. V tom zbadala jazierko.
Z posledných síl sa k numu doplazila. Dotkla sa tej priezračnej vody.
Ležala tam dlho až sa začalo stmievať. Nabrala sily a posadila sa.
Zadívala sa do jazierka a uvidela svoj odraz . Mala čierne vlasy,
svetlu pokožku a nádherné hnedé oči. Teraz však boli čierne a bolo v nich vidieť akési červené isktičky, ako stále keď cítila bolesť, hnev alebo zlobu. Dívala sa na seba a potichy plakala.
V tom ju zrazu niekto chytil za rameno....

,,Máme ju!.". povedal jeden z jej strážcov keď vstúpil do Orochimarovej pracovne ....
,,Možete íst"..povedal nahnevane Orochimaro...
,,Prečo??... opýtal sa .... Prečo si utiekla??.."
,,Ty si ten posledný , ktorý ma právo sa pýtat" povedala s veľkou bolestou a nenávisťou...
Otočil sa k nej a zahľadel sa jej do očí.Videl tam smútok a prázdnotu.
Nikdy nič také v jej očiach nevidel. Vždy tam videl len radosť, pokoj, lásku , smiech a nehu.
,,Nechcela aby si to vedela ,nechcela aby si sa trapila ". povedal potichy .
Už to nevydržala prišla k nemu a objala ho.
Konečne cítila to teplo ,teplo rodičovskej lásky .
Už to teplo bude cítiť iba od otca .
Pri tejto myšlienke sa jej spustili z oči slzy ...
,,Neplač". pozrel sa na ňu Orochimaroa utrel jej slzy z líc..
,,Už prosím nikdy neuteč .. prosím neprežil by som keby sa ti niečo stalo ,si to jediné čo mám "..
,,Ja viem ".povedala trochu previnile a sklopila zrak . Začala si uvedomovať, ako sa o ňu musel báť a akú veľku bolesť mu tým spôsobila ...
,,Mala by si už ísť spať ". povedal už pokojným hlasom ..
Dievča nevládalo hovoriť a tak len kývlo hlavou ,,

Zatrvorila za sebou dvere a spadla na posteľ. Nedokázala prestať myslieť na to čo sa stalo a na to , že už nikdy neuvidí svoju matku .
Zavrela oči a snažila sa zaspať. Nešlo to.Stále na to myslela.
Z očí sa jej znovu valili slzy a ona sa už nesnažila ich udržať,nebola toho schopná a ani to nechcela ...

Niečo okolo polnoci sa otvorili dvere do jej izby .
Vošiel do nich Orochimaro.
Pozrel sa na ňu a na jeho tvári sa objavil letmý úsmev.
Bol na ňu hrdý, na svoje malé dievčatko .
Pohladil ju po jej vlasoch a pobozkal ju na čelo .Sadol si na kreslo , ktoré bolo pri jej posteli a len tak ju pozoroval. Zrazu začal fúkať silný vietor a on len v nemom úžase sledoval ako do izby cez okno vletelo milión červných iskričiek .
Nemohol tomu uveriť.Myslel si , že sa mu to zdá , alebo si to len namýšla. Zrazu tie iskričky začali krúžit okolo neho a on zavrel oči, ako keby upadol do bezvedomia. Nič necítil.
Zrazu si uvedomil že je v niejakej tmavej miestniosti a k nemu sa blíži akási postava,okolo ktorej žiarili tie iskričky.
Bola pri nňom blízko ,až tak blízko , že jej videl do tváre.
Vôbec však nebol zvedavý kto je to, pretože to dobre vedel .
Postava sa zastavila a pozrela mu do očí. Jej modré oči a záblesk v nich v ňom vzbudil pocit laský ...
,,Tahoma"... povedal s úsmevom
,,Áno".. povedala a objala ho .
,,Ale ako je to možné??.. nahodil neveriaci pohľad
Pozrela mu hlboko do očí a on pochopil , že sa radšej nema pýtať.
,,Postaraj sa o ňu ako len najlepšie budeš vedieť.
,,To ti sľubujem! sklopil zrak a odpovedal jej so smutným tónom..
Rukami mu zdvyhla hlavu a znovu sa mu pozrela hlboko do očí .
,,Nauč ju všetko ,aj to čo by som ju naučila ja ".
,,Spoľahni sa" nestihol do povedať a postava mu vlepila letmy bosk na ústa a začala sa vzdiaľovať.
Pozeral na ňu a prial si aby sa ešte raz otočila.
Chel začať kričať ale dobre vedet, že je to zbytočné...
Zrazu sa strhol. Myslel si, že to bol len sen, ale pohľad mu padolo na okno z ktorého ešte vyletovali posledné iskričky ...
Milujem ťa a navždy budem ... usmial sa a zašeptal..