Hviezdy

Tak a je tu ďalšia z mojich málinko melancholicko-depresívnych poviedok......Je to až desivé, ako sa dá smrťou inšpirovať....

„Vraví sa, že keď človek zomrie, na oblohe sa zjaví nová hviezda. Je to naozaj tak? Bude tam aj moja, keď sa to stane?“ Zakašlala a na zem dopadla krv.
„Keby som ju tak mohla vidieť. Chcela by som vedieť, kde bude. A kto si ju všimne. Či si na mňa niekto spomenie.“ Hlava, hľadiaca na nebo, sa oprela o strom.
„Je smutné, keď si nikto na teba už nespomenie, však?“ Usmiala sa, ale nebol to šťastný úsmev. Naozaj smutné. Vieš, koľko ľudí prežilo svoje životy a nikto o nich nič nevie? Ich mená, hlasy, zvyky, tváre, nič. Asi tak ako ja,“ zdvihla ruku, „nie, nič nevrav. Ja viem, že to tak je. Veď, čo som za svoj život dokázala? Že som niekoho zabila, to je nejaký veľký čin? Nie.....Pomohla som niekomu? Ani to nie.“ Zachrčala, položila si ruku na hruď a sťažka dýchala.

„Ale pomohla. Mne áno. Zmenila si ma. Tvoja dobrota, tvoje srdce, ty celá si ma zmenila.“ Niekto si k nej kvokol a zelené oči sa zabodli do sivých.
„Pomohla? Ako? Veď sa pozri, ako sme skončili.“ Pokrútila hlavou.

„Bol som obyčajný úbožiak, vrah, bez kúska cti, ale tvoj príchod to zmenil. Postavil som sa sám sebe aj im.“ Zoširoka sa usmial a pokračoval, „vliala si mi do tela chuť do nového života a za to som ti až do smrti vďačný. Vieš,“ zmĺkol a nadýchol sa, „už dlhšie ti chcem niečo povedať. Ja ťa....“
„Mlč!“ Skríkla ona. „Ja to nechcem počuť! Prečo? Prečo práve teraz? Keď je koniec? Naše životy sa neodvratne odlúčia, nemá zmysel nič také hovoriť.“
„Práve preto to má zmysel. Milujem ťa viac než svoj život.“ Pobozkal ju a potom sa odtiahol. „Musel som ti to povedať teraz, lebo neviem, či sa tam stretneme. Vraj je to tam veľmi veľké. A ty budeš asi niekde inde ako ja.“ Zosmutnel. „Škoda, že som premrhal toľko príležitostí v mojom živote. Keby som aspoň jednu bol využil, všetko by bolo inak. Hoci,“ zasmial sa, „potom by som asi nespoznal teba.“

„Som rada, že sme sa stretli. Malo to tak byť. Som rada aj za to, že si tu so mnou. Tu, na konci všetkého, na tomto mieste a v tomto čase.“ Nemá zmysel, tajiť to, nie teraz. „Vieš, aj ja ťa milujem.“ Usmievala sa ako rozkvitajúca ruža pri východe slnka.

Sadol si k nej a pevne ju chytil za ruku. „Je to krásny koniec. Nič lepšieho som si nemohol priať. Aj keď v kútiku duše som si želal mať s tebou veľkú rodinu.“ Pozrel do diaľky, „no, možno sa nám to podarí v inom čase a za iných okolností.“
„Možno. Aj ja v to dúfam.“ Natočila k nemu hlavu, ich pohľady sa stretli, ústa vraveli o láske, rovnako ako ich duše. Čas sa kráti. Svieca ich života pomaly dohorieva.

Bude tam aj moja? Na tom nebi? Muža zrazu chytili obavy.
„Neboj sa. Obe budú vedľa seba, ako naše srdcia. Navždy.“ Sivé oči sa postupne zatvárali s pohľadom upreným do jeho nádherne zelených, ktoré robili to isté. Posledný stisk ruky a ich srdcia dotĺkli. Duše vyleteli z nehybných tiel a zmizli v nekonečne.

„Starý otec! Starý otec! Pozri! Tieto dve hviezdy tam včera neboli!“ Ukazoval chlapec na čiernu oblohu.
„Vieš, Soto, sú tam preto, lebo niekto asi zomrel. Vyzerá to tak, že to boli dve navzájom sa milujúce bytosti. Preto sú aj pri sebe. Aspoň takto sú stále spolu.“ Ktovie, aký ste mali život, moje žiariace hviezdičky....