manga_preview
Boruto TBV 07

Sám doma a starý

Sobota
Vo vstupnej hale to priam hučalo. Ayame komandovala deti, aby stihli všetko pobaliť. Už mali predsa vyraziť pre polhodinou. Šup! kričala na dvoch chlapcov a jedno dievča zbiehajúcich z poschodia, zatiaľ čo jej manžel nahadzoval batožinu do taxi-koča, ktorý ich čakal pred vchodom. Starý Teuchi ticho stál kúsok od nej. Pozoroval, ako zvláda situáciu. Stála tam vzpriamená, upravená žena, ktorá presne vie, čo robí. Musel uznať, že sa celkom vyšvihla. Z rodinného podniku dokázala za pár rokov vybudovať uznávaný reťazec rýchleho občerstvenia. Samozrejme, s názvom Ichiraku. Popritom stihla porodiť tri zdravé deti a Teuchi si nebol istý, po kom zdedila svoje manažérske schopnosti. V skutočnosti si málokto v Konohe mohol dovoliť dovolenku s rodinou vo Vodopádovej na celý týždeň.
„Tak otec, prišiel čas rozlúčiť sa,“ zahlaholila a pozrela naňho milým pohľadom. „Ten týždeň to bez nás vydržíš. Keby niečo, stav sa u susedy Nakashi.“
Na chvíľu sa zamyslela a potom dodala: „A žiadne koláče. Vieš, čo ti doktor hovoril o sladkom!“ švitorila s jemne zdvihnutým ukazovákom.
Nato sa Teuchi rozlúčil aj s deťmi a ženíchom. A ostal sám.

Táto situácia bola pre neho pomerne nová - a zároveň nebola. Keďže už značne zostarol, Ayame zostala s manželom bývať vo svojom rodičovskom dome, aby sa mohla o otca starať, takže väčšinu času s ním bol v dome aspoň niekto blízky. Vyhradili mu izbu na prízemí, kde k nemu doliehali zvuky života rodiny. Síce stále cítil ich prítomnosť, badal, že je akosi osamotenejší - starec, ktorého pomaly, ale isto doháňa zubatá. V srdci však nemal miesto pre žiaľ či nepokoj. Na to bol so svojím životom príliš vyrovnaný. Možno cítil jemnú melanchóliu, predsa len býval rád medzi ľuďmi a teraz mu chýbal jeho Ichiraku stánok. Ani to už ale nepredstavovalo niečo, s čím by sa trápil. Dcére sa darilo a to ho napĺňalo pokojom. Niečo prichádza, iné odchádza. A tak tam stál, v tej istej chodbe, ktorá bola pred chvíľou hlučná, ale ktorá teraz zívala prázdnotou a zamyslel sa. Pritom sa uprene pozeral na dvere do pivnice. Vedel, že to, čo má prísť, je neodvratné. Nemohol odolať.
Krok. Mizerné schody. Šľap. Už len zopár. Cink. Aspoň, že sa môže chytiť zábradlia. Krok. Vedel, prečo to Ayame dávala do pivnice a nevyčítal jej to. Šľap. Ale predsa len to nemusela robiť... Krok. Posledný. Po tom, čo zastal v ošumelej miestnosti, zažal svetlo. Vo svetle slabej žiarovky sa uprostred miestnosti týčila ako trón chladnička. Pomaly k nej zamieril a otvoril ju. So sotva badateľným úsmevom pozrel na najvyššiu priehradku a za prekonané schody sa mu dostalo zadosťučinenia. Boli tam - koláče!

Nedeľa
„Prihraj, Joshi!“
„Nenahrám, musíš si ju vziať sám!“
K Teuchimu sediacemu na lavičke v záhrade u susedov doliehali zvuky zrejme tej najobyčajnejšej hry na svete - chlapci si hádzali loptu (aj keď sa to pomaly začínalo podobať na bojový šport). Na chvíľu sa však zastavili.
„Pozeraj na oblohu, Hashi! Vidíš ten kŕdeľ? Ako veľa ich letí pri sebe.“
„Naozaj, Joshi,“ pridala sa do rozhovoru starena sediaca vedľa Teuchiho.
„Podobný kŕdeľ som hádam nevidela v celom svojom živote. Ale takto z diaľky ho neviem presne rozlíšiť. Keby sme len tak mali ďalekohľad...“
„Ale no tak. Ja predsa v dome ďalekohľad mám, a nie jeden. Ak chvíľu vydržíte, prinesiem ho,“ zvolal skoro nadšene Teuchi. Vtom sa zarazil. Ďalekohľad síce má, ale je v sklade na poshodí, kam vedú strmšie schody ako do pivnice. Potom sa však pozrel na nadšené deti a vedel, že svoj sľub už nemôže odmietnuť.
„Prinesiem ho, ale jeden z vás mi musí pomôcť, ďalekohľad je v izbe na poschodí a ja tam sám nevyjdem.“
Pomôcť sa rozhodli obaja. Zatiaľ čo Teuchi čakal vo vstupnej hale, podarilo sa im nájsť inkriminovaný predmet. Rýchlo zbehli dolu a keď sa vrátili do záhrady k babke Nakashi, tá už mala prichystanú encyklopédiu vtáctva.
„Ibis, to je nadmieru nezvyčajné. Tie by sa tu vôbec nemali vyskytovať,“ povedala po tom, ako sa chlapcom podarilo identifikovať nový druh.
„Ale sú nádherné,“ precedil cez štrbavé zuby Nashi, keď obdivoval čierno-biele vtáky, ktoré sa práve usadili na paláci hokage. Encyklopédia aj nečakaný hosť ich však rýchlo prestali baviť a tak sa zase šli hrať s loptou. Teuchi sa rozhodol ešte chvíľu ostaž u Nakashiovcov a načúvať zvukom príjemného jesenného odpoludnia. Rozhodol sa ponechať ďalekohľad chlapcom ako darček. On ho už aj tak nebude potrebovať...

Nasledujúce ráno a aj tie ďalšie sa niesli v znamení sychravej, ba až hnusnej oblohy. Teuchi preto radšej ostal doma a dúfal, že aspoň vo Vodopádovej sa počasie vydarilo viac. Ani u susedov sa nič nedialo, chlapci snáď šli do školy alebo ostali zalezení doma. Teuchimu tak ubiehal čas celkom pomaly, dni napĺňal svojou dennou rutinou.
Bola tu však jedna vec, ktorá ho skľučovala - tu a tam začali v dome miznúť veci - nikdy nešlo o nič veľkého, ale nedokázal si to vysvetliť.
Napríklad v pondelok - práve keď mal chuť na lúštenie krížovky, zistil, že mu chýba pero (mimochodom, neviete, ktorý vták je symbolom spánku?). V utorok mu z kuchynského stola zmizli okuliare a v stredu - prisahal by, že papuče boli ešte včera na svojom mieste pri vchode... ale kam sa podeli? Na druhú stranu, našiel zmiznuté pero v kuchyni na okne. Štvrtok - „Tie koláče tam mali byť,“ rozhorčoval sa pri chladničke. „Nie je možné, aby len tak zmizlo šesť laskoniek!“ Ale ak sa bude náhodou pýtať Ayame, ponúkol som ich návšteve.
V piatok našiel zmiznuté okuliare - v kuchyni na vrchu chladničky.

Sobota
Ayame sa mala vrátiť každú chvíľu, ale z nejakého dôvodu Teuchiho prepadla slabá melanchólia. Sedel v kuchyni za stolom a zadumane pozeral pred seba. Na stole ležal neotvorený konožský denník. Díval sa cez okno, odkiaľ mal výhľad do susedinej záhrady. Vo dverách sa práve objavili jej vnúčatá. Mladšiemu Joshimu sa na krku hojdal povedomý predmet - ďalekohľad. Teuchiho sa zmocnil podráždený, skoro až zúrivý pocit zmiešaný so smútkom. Ako len mohol, zlodejisko, pomyslel si a rukami pevne zvieral vrch stola a kýval nešťastne kýval hlavou. Určite mi ukradol kľúče, keď bol u mňa na návšteve. Takto to nemôže byť. Na tvári sa mu objavila slza. Vstal od stola a celkom rázne sa vybral k susedovej bráne, utierajúc si tvár. Potom, ako došiel k bránke, zamával na chlapcov, ktorí si nevšimli jeho tvár a najprv mu odmávali s úsmevom. Až keď začuli ostré zvolanie: Poďte sem, už aj!“ úsmev im z tváre zmizol. Čo sa to deje so susedom Teuchim?
„Ako si to dovoľujete, zlodeji, to je môj ďalekohľad, hneď mi ho vráťte!“ kričal ostrým hlasom spoza bránky na deti, ktoré stáli ako oparené.
„Ja vás nebudem prosiť, prineste ho sem, inak si po vás dojdem sám!“
Malý Joshi bol v tvári celý ustrašený. Nakoniec sa bojazlivo pobral k prísnemu starcovi. Pomaly mu podal ďalekohľad a uslzený zavolal: „Ale veď ste nám ho daroval! Tu ho máte nehnevajte sa na nás!“ a s plačom odbehol naspäť do domu.
Teuchi si vzal svoj ďalekohľad a s krivým úsmevom sa odobral domov. Nechápal, čo to ten malý táral. V momente, keď vchádzal do domu, sa na konci ulice objavil taxi-koč s Ayame a jej rodinou vnútri. Teuchimu sa na nich vonkoncom nechcelo čakať, nemal náladu na vrelé uvítanie, túžil sa len zavrieť v kuchyni.
O pár minút sa spoza vchodových dverí začali ozývať hlasy, ale nie hlasy rodiny, lež susedy Nakashi, ktorá sa s Ayame dostala do očividnej hádky.
„Ako sa opovažuje nazývať môjho vnuka zlodejom!“ kričala silným hlasom. „Nič také si predsa nemôže dovoľovať. Okamžite ma k nemu priveď, nech si to s ním vyjasním!“
Ayame následne odomkla vchodové dvere a volala na otca. On ju však už nemohol počuť. Našli ho zvaleného na kuchynskej dlážke.

„Tak to máme zastabilizované,“ ticho oznámil službukonajúci ošetrovateľ.
„Ale budeme si ho tu musieť na pár dní nechať, Ayame. Táto situácia si vyžaduje starostlivú pozornosť,“ zakončil.
Stáli len kúsok od miesta, kde Teuchi ležal na nemocenskom lôžku, obkolesený zmesou zelenej a bledomodrej farby. Len na chodbe jemne poblikávala osamotená lampa. Raz zažatá a o chvíľu zase vypnutá, presne ako Teuchiho pamäť.

Poznámky: 

Písané v rámci kolektívnej FF výzvy na tému "Vlídný zloděj"

5
Průměr: 5 (5 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Akhara
Vložil Akhara, Čt, 2018-11-22 23:44 | Ninja už: 2626 dní, Příspěvků: 1368 | Autor je: Manga tým, Leeho závaží

K tomuhle se mi strašně těžko cokoli píše.
Po formální stránce je to opět výborný. Zase se nemůžu nepozastavit nad tvou obdivuhodnou prací s kompozicí.
Ale tady mi přijde nejcennější to citlivý, pozorný a (musím zopakovat, co říkala Lee) věrný zobrazení života. Tak jemný a přitom tak hluboko zasahující.
Je to nádherný. Hrozně smutný, ale nádherný.

Obrázek uživatele Lee
Vložil Lee, Čt, 2018-02-01 10:13 | Ninja už: 4681 dní, Příspěvků: 2392 | Autor je: Moderátor, Manga tým, Tsunadin poskok

Velmi zjitřená povídka. Teuchiho mám jako postavu moc ráda a obdivuji uvěřitelné zpracování stárnutí (v tomto směru se mi např. hrozně líbil dvoudílný animovaný The Dark Knight Returns, ačkoli tam se to stárnutí řešilo jen po tělesné stránce). Díky za povídku, zasáhla mě a připomněla mi dědu.

Už jsem čekal dost! Dvanáct let! Na Konoze!

Obrázek uživatele BeeSan
Vložil BeeSan, Čt, 2018-02-01 20:22 | Ninja už: 3358 dní, Příspěvků: 433 | Autor je: Hlídač Gaiovy želvy

Ďakujem. Myslím, že mnohí by sme vo svojom okolí našli niekoho podobného.

Dzn dzn dzn

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, St, 2018-01-31 20:02 | Ninja už: 5619 dní, Příspěvků: 2346 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Líbí se mi tvoje nápady Smiling Námět dobrý a bolestný, nejdřív mi při pohledu na název zahrál na rtech úsměv, protože mi připomněl komedii "Sám doma", ale čtení u čtení zmizel. Chudák Teuchi. Ta scéna, kdy křičí na zmateného chlapce, je moc, moc smutná... Hezké, ale pochmurné čtení.
Těší mě, že ses zase zapojil, ale chci se zeptat na onu vlídnost v zadání, v čem jsi chtěl znázornit? Nějak ji nemůžu odhalit. Alzheimer je zloděj obecně, ale je nakonec vlídný v tom, že nechal Teuchiho zapomenout i na jeho smutný čin?

.Seznam FF, Poslední FF: Šampioni těžké váhy | Na kočku a na myš | Rozkaz zněl jasně | Bohům padají z talířů drobky
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights...

Obrázek uživatele BeeSan
Vložil BeeSan, Čt, 2018-02-01 00:03 | Ninja už: 3358 dní, Příspěvků: 433 | Autor je: Hlídač Gaiovy želvy

Ahoj, vďaka za komentár, tento nápad som dostal krátko po zadaní, zdalo sa mi, že by bolo neadekvátne to písať príliš vtipne (a keď uznávam, že s nadpisom to vôbec nekorešponduje Smiling)
Vysvetlenie "vľúdnosti" môže byť dvojaké: 1) skleróza sa neoháňa nožom, neprepadne človeka v tmavej uličke, nie je násilnícka, ale je "v ľuďoch" ako súčasť ich podstaty, môže mať veľmi nenápadné prejavy
2) susedine vnúčatá sú milí, "vľúdni" ľudia predtým aj potom, čo ich Teuchi označí za zlodejov - aj keď tak robí neprávom - takže nakoniec oni sú tí vľúdni (ne)zlodeji
Uznávam, že ten motív je trochu skrytý, mohol som ho rozviesť o niečo viac. Každopádne dúfam, že som to trochu vyjasnil.

Dzn dzn dzn

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Čt, 2018-02-01 00:23 | Ninja už: 5619 dní, Příspěvků: 2346 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

To je spíš vinou filmu; kdo ho nezná, působí na něj nadpis správně chmurně už od začátku, však s sebou nese smutné poselství. Jsem ráda za zvolenou vážnější notu.
Aha, ano, děkuju za vysvětlení Smiling Zajímavý první postřeh, to jsem si vůbec nespojila; "sama o sobě není násilnická"... Když úplně pominu morbidnost tématu - pravda, taky to lze tak uchopit. Nevadí, žes motiv skryl, hlavně že existuje, a právě naopak, čtenář si alespoň namáhá hlavu. Mně jsi tím prvním hrozně zaskočil; že chce někdo zapomenout a ztrátu vědomí/paměti vítá, to mě při rozmýšlení nad tématem napadlo, ale samotnou nemoc brát takhle... Páni, po dlouhé době postřeh, který mě opravdu překvapil. Díky za to, tuhle ffku si budu pamatovat Smiling

.Seznam FF, Poslední FF: Šampioni těžké váhy | Na kočku a na myš | Rozkaz zněl jasně | Bohům padají z talířů drobky
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights...