Itachiho denník

1. Zápis – Streda 0:11

Ak by ste sa ma spýtali, čo by som na svojom živote zmenil, bolo by toho naozaj veľa.
Napríklad... Určite by som si nezabil rodičov. To by bol taký základ. Alebo. Nenechal by som svojho malého bračeka (ťuťuťu Sasuke, jaký si bol zlatulinký keď si bol bábo!) vyrastať samého. To samozrejme zahŕňa aj to, že by som nechal nažive náš klan. Nepridal by som sa k tejto bande vyvrheľov (heh, vyvrheľ je naozaj srandovné slovo) a nemusel by som znášať Kisameho zmätený obdiv. Nuž ale... Nemal som veľmi na výber.

Nič z toho, čo sa mi stalo som si nezaslúžil. Veď som bol ešte dieťa. Síce veľmi vyspelé, no stále dieťa. Keď sa tak nad tým zamyslím... Je celkom znepokojujúce, že som dokázal vyvraždiť celý svoj klan. Rozhodne to niečo svedčí o ich bojovej úrovni. Tfuj. No ale kde sme to boli.
Áno, bol som dieťa. A deti by mali svoje detstvo dožiť v kľude, ponasierať rodičov počas puberty (dočerta, ani to som nezvládol, bol som vždy vzorové decko), pomaly dospieť. Zaľúbiť sa, založiť si rodinu... Pravdepodobne s nejakou svojou príbuznou, aby sa zachovala sila Sharinganu. No... Som celkom rád, že som sa tomu vyhol, trochu to zaváňa incestom. Ale o to nejde. Stratil som svoje detstvo. A odobraté bolo aj Sasukemu.
Viem, že je to kvôli mne (teda, nie ja som to chcel, ale okolnosti ma k tomu donútili), že Sasuke teraz prežíva doživotnú traumu a jediné čo vie povedať je „pomsta“ a „Itachi, ty bastard, zabijem ťa“. Viem to. Ale čo s tým narobím? Ten môj krpec vôbec netuší čo som asi prežíval ja! Nuž ale (Tfuj, ten Kisame teda dobe páchne rybinou, mal by sa na pár dní naložiť do mlieka), nezabiehajme do detailov. Bolí to.

Nikto mi nie je vďačný, že som zachránil Konohu pred vzburou, nikto nechápe, že som to urobil pre mier. Mier každý berie ako samozrejmosť a nikto preň nechce nič obetovať, keď už na to príde. A odnesú si to ľudia ako ja. Heh. Keď si to tak po sebe čítam, zniem ako zakomplexovaná mánička. No a čo. Mám na to právo. Hm, zaujímavé ako sa človeku rozjasní myseľ po pár pohárikoch čírej tekutiny. Myslím vody! Aj keď asi nikto by mi neuveril, že som toto písal triezvy. Čo už, aj chlapík ako som ja, ktorý si musí udržať istý imidž, potrebuje miesto, kde si môže vyliať svoje filozofické úvahy. Je celkom vtipné, ako si o mne každý myslí ktovieaký som ja studený čumák a že vo voľnom čase iba zamyslene zízam na oblohu a hĺbam nad zmyslom života a minulosťou a budúcnosťou. Teda, občas ma prepadnú také nálady, ale aj ja som iba devätnásťročný chalan. No. A sme zase u toho. Chalan celkom nie, skôr mladý dospelý. Ale cítim sa ako starý veterán. Aj napriek tomu studený čumák nie som. Zdá sa to zmätené a nezmyselné, no je to tak. Jeden by sa z toho zbláznil. A nielen z toho ale zo všetkého, z celého sveta. Jediné, čomu vďačím za to, že mi ešte nepreplo je môj cieľ a môj malý brat. Dúfam, že Sasuke bude v boji lepší ako členovia nášho klanu. Inak by asi veľmi dlho neprežil. To isté platí o vyváženej strave. Ale o tú sa snáď bude vedieť postarať už aj sám, nemyslím, že by chcel do seba celý deň džgať ramen. Nemá to v povahe. Hm, ramen. Dal by som si nejaký, škoda, že tu ho nikto pripraviť nevie, je to úbohé. A tie výživové pilulky mi už lezú krkom. Fuj. Musím to nejak vymyslieť s tým ramenom.
Aaah, dnes už toho bolo viac než dosť. Idem si trochu oddýchnuť, snáď zaspím pri tom Kisameho odóre.

Myslel som, že mi to pomôže... No už si nemyslím, že v tomto budem pokračovať. Priveľmi mi to jatrí spomienky a mätie ma to. Čo už, skúsil som to. Denník asi pre mňa nie je to pravé. Itachi končí.