Vždy, keď prší...

Kvapky, cupitajúce na streche stánku Ichiraku, boli neklamným znamením príchodu Jirayovými rosničkami predpovedanej tlakovej níže. V takomto počasí by sme vo vnútri očakávali nanajvýš tak nejakého neprezieravého pocestného, ktorý sa snaží prečkať najhorší lejak, no opak bol pravdou. Všetky stoličky boli obsadené a až na blonďavého chlapca, ktorý konzumoval svoj ramen bokom od nevraživých pohľadov ostatných a mĺkveho shinobiho s divokým bielym három, zahĺbeného v opačnom kúte do čítania knihy, boli zraky všetkých upreté na majiteľa.
„Tak takéto počasie mi vždy pripomenie neuveriteľný príbeh jedného shinobiho, ktorý už nemohol pre utrpené zranenia bojovať v predných líniách, a tak dostal za úlohu nájsť tajnú zbraň, čo by zvrátila patovú situáciu vo vojne.“ riekol Teuchi na veľkú spokojnosť prítomných. Tak to už začína:
„Shinobi premýšľal, čo by asi tak mohlo najviac pomôcť bojujúcej armáde. Špeciálne zbrane? Nie, keby také existovali, už dávno by ich niekto objavil. Nové lieky? Tými bola Konoha už teraz povestná. A tu ho napadla spásonosná myšlienka podporiť vojnové snaženie objavením tých najlepších a najvýživnejších pokrmov, lebo každý generál by vám povedal, že s prázdnym žalúdkom sa vojna vyhrať nedá. Vybral sa teda do končín povestných svojimi receptami a zbieral, a zbieral až došiel do dediny, na ktorej návštevu sa už obzvlášť tešil, lebo sa dopočul, že v nej poznajú najlepšie, ale žiaľ aj najtajnejšie recepty na prípravu ramenu. Na počudovanie bola dedina takmer vyľudnená, hoci nič nenasvedčovalo, že by došlo k bojom alebo inej pohrome. Nakoniec našiel v jednom z domov postarším manželský pár, Mootoriho a Matsusaku, ktorí mu vysvetlili, aké nešťastie postihlo ich dedinu.
„Asi pred dvoma týždňami začali ožívať rôzne staré haraburdy a terorizovať okolie.“ začal rozprávať Mootori. „Krátko na to prišiel akýsi mních menom Seki s malým pomocníkom, tuším ho volal Chōseki, a ponúkol sa, že všetky tie potvory zakľaje, aby už neškodili, no za nesmierne veľkú sumu peňazí. Utrápení dedinčania by aj súhlasili, že mu dajú, čo žiada, no naša dcéra Mitama poňala podozrenie, ktoré sa ešte prehĺbilo, keď sme sa dozvedeli, že tsukumogami útočili aj na iných miestach a vždy v čase, kedy sa tam objavil aj ten mních. Odhalili sme mnícha ako podvodníka a vyhnali ho, na čo nám ten prisahal pomstu a usadil sa niekde v blízkosti neďalekej križovatky, kde prepadáva pocestných a posiela svoje monštrá aby nás šikanovali. Mysleli, sme, že útokom odoláme a nakoniec odíde inam, ale keď zmizla naša dcéra,“ hlas sa mu zachvel a pokračoval iba s nesmiernou námahou, „zlomila sa vôľa dedinčanov bojovať a radšej sa väčšina odsťahovala.“
„Báli sa,“ pokračovala namiesto neho Matsusaka so slzami v očiach, „že kým stihneme zavolať niekoho na pomoc, unesú aj ich deti a teraz tu ostali iba tí najchudobnejší, ktorí už nedokážu poskladať dostatok peňazí na najatie shinobiov. Ani my Vám, ako svojmu hosťovi, nevieme ponúknuť viac, ako túto mysu ramenu, jeho recept je to posledné, čo nám ostalo po našej, ... našej ... dcére.“ a nedokážuc viac v sebe dusiť žiaľ spustila nárek.
Shinobi sklonil zrak k ponúkanej miske, ktorej obsah dokázal odborne oceniť už vizuálne a čuchovo. Ale teraz príde rad na to najdôležitejšie. Zobral z vrecka malú lyžičku a ponoril ju do šťavy a ochutnal. To, čo pocítil pri tej chuti, nedokázal zaradiť do svojich bežných kategórií, bola to ... áno a teraz vôbec nepreháňam ... bola to čistá láska. V tom okamihu sa bezhlavo zaľúbil do stvorenia, ktoré malo toľko inteligencie, zručnosti a citu k vareniu, aby vytvorilo niečo také. S takou ženou po boku...
„Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som Vašu dcéru zachránil.“ prehlásil odhodlaný na všetko. Áno, toto je tá hľadaná tajná zbraň, ktorá vleje každému shinobimu do srdca novú silu a odhodlanie.
„Ale najprv budem potrebovať niekoľko informácií.“ dodal. „Mojou prvou otázkou je...“
„Prečo tu nie je Ayame?“ vpadol mu zrazu do reči Naruto, ktorý už dojedal svoju porciu a premkli ho obavy, že ak bude toto rozprávanie príliš obšírne, nebude mu mať kto dať dupľu.
„Má počas takýchto daždivých dní strašné bolesti hlavy, takže aj dnes ostala doma.“ odvetil vyrušený Teuchi trpezlivo a rutinne postavil pred Naruta ďalšiu misku s teplým pokrmom, lebo nemal rád keď pri stole vysadávajú zákazníci s prázdnymi miskami. Následne pokračoval v príbehu:
„No proste si vypýtal Mitamin popis a nechal si vysvetliť, kde sa tsukumogami objavovali najčastejšie. Kým tam došiel, začalo sa už zmrákať, lebo nad krajinou viseli ťažké mraky, z ktorých sa tu a tam spustil dážď. Pršalo aj keď prišiel na križovatku ciest, kde malo dôjsť k najväčšiemu počtu napadnutí. Miesto bolo takticky dobre vybrané, hlavne keď jedna z ciest viedla k jedinému mostu široko ďaleko, pri ktorom bola dávnejšie postavená strážnica, vtedy však opustená, lebo každý, kto bol schopný narábať so zbraňou, bol potrebný na bojisku.
Shinobi sa rozhodol, že sa danej noci usadí práve v tej starej strážnici, keď tu zrazu zbadal v daždi akúsi postavu s dáždnikom. Iba tak stála a po chvíľke pozorovania si bol istý, že ide o ženu. Podišiel bližšie. Vskutku to bola žena a nakoľko mohol usúdiť, celkom pekná. Čo mu však skutočne rozbúšilo srdce bol fakt, že jej vzhľad sa zhodoval s popisom nezvestnej Mitami. Áno, bola to ona, ale hoci na ňu zvolal nepozrela sa naňho, ale zrakom uhýbala k neďalekému kroviu. Zarazilo ho tiež, že staručičký dáždnik, ktorý bol nad ňou rozprestretý, Mitama nedrží, ale naopak. Vtedy začul za sebou našľapovanie a nacvičeným pohybom pohotovo sekol za seba ... do prázdna. Zvuk totiž vydávala dvojica vyšliapaných topánok, ktoré doňho pohotovo začali kopať. Okolo sa začali z trávy hrozivo dvíhať rôzne predmety a nástroje, ktoré sa naňho vrhli hrozivo cvakajúc zubami. Priskočil k Mitame, neustále natáčajúcej pohľad ku kroviu, no švihnutie dlhého jazyka dáždnika, ktorý ju mal vo svojej moci, ho prinútil uskočiť. Sotva uhol jednej z topánok, ktorá sa mu zahryzla iba do stehna – to vám bola teda tesnotka – už musel odrážať jedny hrdzavé hrable a porcelánovej kanvice mu prišlo až ľúto, ako nešťastne narazila na kameň a roztrieštila sa na kúsky. Pri odrazení ďalšieho letiaceho predmetu sa zarazil. Nemal totiž silu ublížiť naberačke, zvlášť keď bolo vidno, koľko veľa toho už má za sebou. Odmenou mu bol silný úder do čeľuste, po ktorom padol na zem a tsukumogami sa naňho zosypali, hryzúc všade možne. S námahou vytiahol niekoľko výbušných lístkov, odhodlaný nenechať sa tými potvorami roztrhať zaživa, keď tu zachytil nečakaný zvuk. Zakašľanie, ktoré ako keby vychádzalo z krovia. Toho krovia, na ktoré stále šibala pohľadom Mitame. Zariskoval a s vypätím síl vrhol všetky tri kunaie s výbušnými lístkami do krovia. Dve z nich dážď zjavne uhasil, no tretí vybuchol a bojiskom sa rozľahol výkrik: „Otec!“. Posledné, čo zaregistroval, kým stratil vedomie bolo, že sa všetky tsukumogami zúrivo vrhli tým smerom.
Keď sa prebral, zistil, že je v spoločnosti Mitami a niekoľkých tsukumogami v strážnici.
„Neboj sa, neublížia ti.“ prehovorila Mitama. „Všetci sme radi, že sa ti podarilo prerušiť jutsu, ktorým nás Seki, ktorý bol v skutočnosti nukeninom z Kamennej, držal. Akonáhle sa tak stalo, tsukumogami ho roztrhali a väčšina z nás ešte stále prenasleduje jeho syna, aby ich nás už nikdy nikto nemohol ovládať.“
„N-nás?“ zajachtal shinobi nechápavo. „Nie si Mitama, dcéra Mootoriho a Matsusaki?“
„Tie mená mi niečo hovoria.“ zamyslela sa. „Ach áno, tak som sa voľakedy volala, pred tým, ako ma nechal Seki z pomsty uniesť a pomocou kinjutsu spojil s Karakasom,“ nežne pritom pohladila okraj dáždnika, ktorý jej za to oddane olizol stehno, „lebo takto vraj naláka viac pocestných a viacnásobne sa mu vrátia peniaze, o ktoré prišiel, keď bol vyhnaný z Mitaminej dediny.“
„Z tvojej dediny,“ opravil ju zúfalý shinobi, „prišiel som ťa zachrániť a vrátiť rodičom, ktorí sú z tvojej straty nešťastní.“
„Mne už niet pomoci. Zrástla som s Karakasa-obake, už som s ním jedna bytosť. Myslím, že vidieť ma takto, boli by ešte nešťastnejší a priali by si radšej, aby som zomrela.“
„Nie, nie, mohol by som ťa od neho ešte oddeliť.“ zašermoval odhodlane kunaiom.
S dojatým výrazom v tvári schmatla jeho ruku s kunaiom a priložila si ju k hrdlu.
„Ak by som bola ešte človek, žiadala by som ťa teraz, aby si celé to utrpenie ukončil. Ešte krátko po tom, čo sa mi toto stalo, som si to skutočne priala. Ale teraz už nie.“
Zodvihla jeho ruku k svojim perám, prešla jazykom po kunaii a pokračovala po ruke. Jej prsty zatiaľ prešli po jeho ruke až k jeho hrudi a než sa nazdal, zbraň mu vypadla z ruky a on zacítil na svojich perách chuť jej...“
„Stop! Nemôžete v prítomnosti dieťaťa rozprávať takéto veci.“ skríkol Naruto a pobavene sledoval reakcie ostatných poslucháčov.
„Tak proste prítomný nebudeš, ty malý smrad.“ povedal zlovestne muž po jeho ľavici a natiahol po ňom ruku, no v polovici pohybu po nej dostal naberačkou.
„V mojom podniku nikto zákazníkom ubližovať nebude.“ napomenul ho Teuchi. „A mimo to má ten chlapec pravdu. Túto časť tentoraz vynechám.“
„Ale,... ale my sme prišli v tomto... v tomto nečase...“ začal habkať Izumo.
„... iba aby sme si vypočuli ten príbeh, čo vždy rozprávate keď prší.“ doplnil ho Koketsu.
Muž s udretou rukou hodil na stôl pár drobných a odišiel, zatiaľ čo sa Izuma a Koketsu zronene dívali na svoje chladnúce porcie, nevediac, čo ďalej. Hromžiť na Naruta si po predošlom výjave netrúfli a do Kakashiho knihy zo svojich miest nedovideli, akokoľvek ich zaujímalo, prečo sa zrazu začal červenať a chichúňať. Neostáva im iné, než utopiť svoje nešťastie v ramene. Teuchi medzitým pokračoval v rozprávaní:
„Asi nikoho neprekvapí, že keď sa shinobi na druhý deň prebral, bol v strážnici úplne sám a ostalo mu tak málo čakry, že sa nasledujúcu hodinku dve sotva vládal pohnúť. Pozbieral po kraji ešte pár receptov a so zlomeným srdcom sa vrátil späť do Konohy, kde si otvoril stánok s ramenom a začal skvelým jedlom dvíhať morálku svojich niekdajších druhov v zbrani. No nech sa akokoľvek snažil, nedokázal zo žiadneho zo svojich jedál vyčariť chuť, čo pocítil v okamihu, keď sa jeho srdca zmocnila láska. Až jednej noci, takmer rok po jeho poslednej výprave, prišiel k bránam Konohy jeden starý deravý kotlík a v ňom...
...batoľa s priloženým lístočkom, že je to shinobiho dcéra a k tomu niekoľko receptov, ktoré dostalo dievčatko do vienka od svojej matky. A tak mohli shinobi so svojou dcérou veselo variť ten najlepší ramen a varia možno aj dodnes, ak...“
„Nie, nie, nie, tak moment!“ zaprotestoval Naruto. „Ten záver nie je v poriadku. Takto to nemôže skončiť.“
„Ako, že nie?“ začudoval sa troška urazený Teuchi. „Vždy to končím takto a nevidím dôvod, prečo by to nemalo takto končiť.“
„Bolo by to v poriadku,“ vysvetľoval Naruto, opájajúc sa svojou dôležitosťou, „keby sa skončil v okamihu, keď si ten shinobi otvorí stánok s ramenom a žil tak šťastne až do konca svojho života. Lenže v okamihu, ako sa v príbehu objavilo to dievčatko, musí príbeh pokračovať ďalej. Vždy to tak je, že keď sa v príbehu objaví dieťa, musí príbeh končiť o ňom, napríklad o tom aké vlastnosti alebo zvyky zdedilo po rodičoch a čo z toho vzišlo. Až potom môže prísť „a tak žili, kým nepomreli“.
„Na tom niečo bude,“ súhlasil Izumo, kým Teuchi stále spracúval fakt, že niekto nie je spokojný so zakončením jeho príbehu, „možno, keď dcéra vyrástla, dostala nekontrolovateľnú chuť zvádzať mužov, ako jej matka.“
„Prečo nie variť?“ opáčil sa Naruto, nespokojný vývojom „jeho“ zakončenia.
„Iste, normálne by varila,“ zapojil sa aj Koketsu s rozžiarenými očami, „ale počas daždivých dní, počas takých, aký je dnes, by nedokázala ovládnuť svoje vrodené pudy a zúfalo by hľadala po uliciach mužov, v ktorých náruči by ukojila svoju spaľujúcu vášeň.“
„Možno práve teraz blúdi roztúžená prázdnymi ulicami, dažďové kvapky hľadia jej zamatovú pokožku, no nedokážu uhasiť oheň, čo ju zožiera a tak hľadá...“
„Myslíš, že jeden by jej stačil?“ vpadol Izumovi do reči Koketsu.
„To určite nie.“ prehlásil Izuma vzrušene a Naruto mal dojem, že začína sliniť.
„Haá, vedel som to, vedel, ste úúúuplne perverzní.“ vyhúkol na nich.
„Tak dosť!“ prerušil Teuchi rozvíjajúcu sa slovnú prestrelku, akonáhle sa spamätal a prestal meniť farby. „Pre dnešok zatváram. Spomenul som si, že musím doma niečo skontrolovať.“
Vypoklonkoval prekvapených návštevníkov na utíchajúci dážď, náhlivo zatvoril stánok, až takmer zakopol o starý deravý kotlík a trielil domov. Izuna a Koketsu sa zatiaľ vydali prehľadávať ulice Konohy, natoľko unesení svojimi predstavami, že si nevšimli na chrbtoch pripevnené účtenky s nápisom „Kopni ma!“

„Amatéri.“ povzdychol si zo stromu bielovlasý muž a pretočil stránku.
Po Konohe samozrejme nebehajú v daždi žiadne nymfomanky. Keby to tak bolo, Jiraya by sa vracal častejšie a určite by o tom napísal v niektorej knihe. Mitama proste pustila Teuchiho k vode pre solventnejšieho nápadníka. Exshinobi, čo vie iba variť a dieťa od neho, neboli tie správne ingrediencie pre jej vysnívaný život. Ktorý muž by to priznal? Každopádne, keď sa nad tým tak zamýšľal, dnes ráno videl Ayame v kníhkupectve pri milostnej literatúre. Jej pohľad, správanie a fakt, že si to potom namierila do lekárne by mohol, značiť, že dnes ju hlava skutočne nebolela a nejakému mladíkovi sa vďaka Narutovi a tým dvom šašom dostane úplne iného zážitku, než v aký dúfal.
Zatvoril knihu a zamyslel sa. Kto to bude?