Láska z Konohy 26 - Vyznanie

Na začiatok °w°

Ďakujem za všetky nádherné komentáre, nesmierne ste ma zase potešili s nimi a odpoviem na ne čo najskôr (prepáčte mi ) :3
Tak po dlhšom čase je tu další diel Mám z neho zvlááááštny pocit... Ale dúfam, že si ho užijete :)

„Katema, prosím, teraz ma počúvaj...“
„Nie! Choď preč, nechaj ma na pokoji!“ skričala na mňa s brunátnou tvárou. Táto scéna je mi povedomá, hm.
„Potrebujem ti povedať jednu vec. Len tento jediný krát ma...“
„Deidara... Ak okamžite neodídeš...“ A už ma začínala štvať.
„Čo, čo mi urobíš, hm? Ubozkávaš ma k smrti? Lebo prisahám, že to bolo to, čo si robila keď som po tebe vyštartoval!“ zvýšil som hlas. Na moment sa zarazila. „Si rovnako vinná!“ Videl som, aká je vydesená, ale dlho jej to ticho nevydržalo.
„Zmizni!!“ prihrnula sa ku mne a začala ma tlačiť k dverám, zapierala sa mi rukami do hrude a fučala, pretože sa jej to nejako nedarilo. Nenechám sa vyhodiť, toto sa musí vyriešiť. Chytil som jej zápästia.
„Katema, upokoj sa a počúvaj!“ Trhala oboma rukami aby sa vyslobodila.
„Prečo si to robila? Prečo si ma nechala, hm?“ naliehavo som sa pýtal a pokúšal sa jej pozrieť do očí, ktoré klopila k zemi.
„Daj mi pokoj.“ povedala vážne.
„Nie, hm.“ povedal som vzdorovito, načo vybuchla.
„Pre teba je to všetko len hra, však?! Všetky tie bozky, slová, objatia...“ zasyčala, „Ale hlúpa som ja, že som ti na to skočila a nechala sa zviesť tvojimi klamstvami!“ skríkla naštvane a už znova ronila slzy. Už len kvôli tomu, ako často ju rozplačem si ju nezaslúžim. Ale aspoň musím uviesť veci na pravú mieru.

Pustil som jej jednu ruku a nadvihol jej bradu, aby sa na mňa pozrela. Schmatla mi zápästie a uhla pohľadom, slzy z toho výbuchu jej tiekli po tvári. Ale neutekala.
„Klamstvami, hm?“ povedal som a pokúšal sa nadviazať s ňou očný kontakt. „Katema.“ Hlas sa mi chvel. „Pozri sa mi do očí.“ Pokrútila hlavou.
„Pozri sa.“ naliehal som až nakoniec váhavo uprela pohľad do mojich očí. Pustil som jej aj druhú ruku a vzal jej tvár do dlaní. Palcom som utrel zasychajúce slzy na jej lícach a neustále som jej hľadel do očí.
„Pozri sa mi do očí a povedz mi, hm... Stále si myslíš, že to bolo klamstvo?“

- - -

V tej chvíli mi srdce búchalo príliš rýchlo. Zasekol sa mi dych, keď som sa topila v belasých očiach muža, kvôli ktorému sa mi život obrátil hore nohami. Videla som v nich pravdu, mihotajúcu sa v lesklom povrchu zreničiek.
„Takže mi tvrdíš, že si to myslel akože vážne?“ priškrtene som zo seba dostala. Pohladil ma palcom po líci a prikývol.
„Smrteľne vážne, hm.“ šepol.
„Aha...“ Bolo to priveľa. Môj mozog to akosi nespracovával, viac som zo seba v tom momente dostať nevládala.
„Aha čo?“ Naklonil hlavu nabok a vrhol na mňa spýtavý pohľad. Mlčala som a snažila sa pozbierať.
„Pre Jashina Katema, práve som ti tu vyznal lásku, hm!“

Odstrčila som ho od seba, zložila si z tváre jeho ruky a konečne som pevnejším hlasom prehovorila.
„Tak lásku...“ zlomil sa mi hlas. „Chápeš, čoho som sa kvôli tebe dopustila?“ povedala. „Jasné že nechápeš, to by ti totiž slovo česť dávalo nejaký význam!“ Skričala som.

Vnútri som sa cítila ako pokrytec. Očividne význam toho slova nepoznám ani ja.

- - -

„O čom to hovoríš?“ spýtal som sa vyjavene.
Vážne netuším, o čom to rozpráva. Aká česť? Čo tu pletie česť? A čo to vôbec je, hm? Dobre, robím si prču, viem čo to je. Ale zvyšku nerozumiem. Na moment sa zarazila.
„Kašli na to.“

Eh?
„Počuj, netuším o čom rozprávaš, hm. Nezachoval som sa práve čestne?“
Chcel som ju chytiť za ruku, ale prekrížila si ruky na prsiach.
„Ešte raz, všetko, čo som povedal som myslel smrteľne vážne, hm. Ja ťa milujem... Správam sa ako idiot, neviem čo so sebou.“ Teraz som sa cítil ako teplý, ale všetko čo som cítil som jej chcel povedať. Aby naozaj pochopila čo pre mňa znamená.
Položil som jej ruku na líce.
„Topím sa... A len ty ma môžeš zachrániť, hm.“ Naozaj som to povedal. Priam cítim, ako sa teplota v miestnosti zvyšuje...

„A?“ Tým jedným slovíčkom mi zasadila ranu.

- - -

„Čo mám teraz urobiť?! Mám ti skočiť do náruče, či čo?!“ zvrieskla som. Pichlo ma v hrudi a zhlboka som dýchala. Tie slová už nedostanem z hlavy.
„No, asi hej?“ povedal opatrne. Neuveriteľné.
„Hm, dobre, predstav si, že by si mal ženu, ktorú miluješ a prišiel by druhý muž, ktorý by sa jej znenazdajky vyznal a ona by si ho vybrala a opustila ťa. Chcel by si takú ženu?“ Nadvihla som obočie. Mlčal.
„Ja myslím, že nie...“

Zvrtla som sa na päte a vyšla na chodbu, pričom som za sebou zatresla dvere. Musím nájsť Itachiho.

- - -

Ležal som na nemocničnej posteli a poriadne ma bolel zadok. Dokelu, už aby ma pustili! Veď mi je už dobre, nechápem prečo tu musím ešte tvrdnúť.
Dnes ma zase prišla pozrieť mama, priniesla mi domáce sušienky. Len smola, že so sebou mala Akamara, ktorý po nich skočil a veľa mi z nich nezostalo. Aj tak som ho vyobjímal.

Teraz som si listoval časopisom o zbraniach, do žíl mi prúdila infúzia a bohovsky som sa nudil. Ja fakt neobsedím na jednom mieste.
„Bráško, ako sa máš?“ dvere sa odsunuli a dovnútra vopchala hlavu Hana aj so svojimi psami. Zasmial som sa, lebo vyzerali ako bábky z bábkového divadla vykúkajúce spoza opony.
„Pod ďalej, nie, čo tam stojíš?“ vyzval som ju. Poslúchla ma a vovalila sa dovnútra.
„Tak odpovedz, ako sa cítiš?“ spýtala sa už vážnejšie a so starostlivým tónom v hlase. Jeden z jej psov sa ku mne prikmotril a položil mi hlavu do lona. Začal som ho škrabkať za ušami a on spokojne zavrel oči.
„Už ma nič nebolí, som úplne v pohode. A úžasne sa nudím.“ Uškrnula sa.
„S tým sa nedá nič robiť, musíš to vydržať. Tsunade-sama vie najlepšie čo je pre teba dobré.“ prekrížila si ruky na prsiach. „A netvár sa tak, vyzeráš ako Akamaru, keď má hnačku.“
„Hej!“ hodil som po nej časopis, ktorému sa vyhla a pri tom sa chichotala.
„No čo, je to tak.“

Keď som chvíľu neodpovedal, zvážnela. Čupla si k mojej posteli a chytila ma za ruku.
„Pozri, viem na koho myslíš. A viem, že je to ťažké, ale skús... Skús na ňu na prestať myslieť. Nerobí ti to dobre.“ Prekvapene som na ňu pozrel. Niekedy akoby mi čítala myšlienky.
„Koniec koncov, je to nukeninka. Nemyslíš, že by si sa mal pohnúť ďalej?“ zvraštila obočie. Striasol som jej ruku a pohľad upriamil priamo pred seba.
„Hana, viem, že mi chceš pomôcť, ale nerob to. Ja to zvládnem.“ Chvíľu sme obaja mlčali. Potom vstala a odvolala psy k sebe.
„Ako myslíš bráško. A čo sa týka tej nemocnice, skúsim niečo podniknúť, už zajtra by si mal byť von. Drž sa a skús sa neukúsať nudou, dobre?“ pousmiala sa o odišla.

Rozmýšľal som nad slovami, ktoré Hana vyslovila. Prestať na ňu myslieť, pohnúť sa ďalej. Aké hlúpe návrhy. Lenže Hana nevie, že Katema nie je skutočnou nukeninkou. A kým sa vráti, budem čakať. A snažiť sa, aby mala návrat do normálneho života čo najľahší. Dúfam, že to bude čoskoro.

Tak, čo sa dá teraz robiť... Asi si pospím, aspoň mi čas rýchlejšie prejde. Napravil som si vankúš a ľahol si na chrbát. Spánok na seba nedal dlho čakať.

„Hej, Kiba? Vstávaj.“ niekto ma potriasol a ja som sa rýchlo posadil, až som si s osobou, ktorá sa nado mnou skláňala zrazil hlavu.
„Kiba!!!“ pošúchal som si hlavu a zbadal som, že je zle. Bola to totiž Sakura.
„Prepáč, ja som nechcel, nezabíjaj ma!“ vykríkol som a kryl si tvár.
„Nepreháňaj prosím ťa, neprišla som ťa sem dokaličiť...“ odkryl som si jedno oko.
„Nie?“
„Dokelu Kiba za čo ma máš?!“ zamávala päsťou vo vzduchu. Strhla zo mňa plachtu a narovnala posteľ do sediacej polohy. „Tak vstaň, ideme ti robiť vyšetrenia. Ak bude všetko v poriadku, zajtra ráno môžeš odísť.“
„Super!“ Sakura vytiahla injekciu.
„Začneme.“

Po hodinke som to mal všetko za sebou.
„Všetko vyzerá okej, tak teda, zajtra si voľný.“ usmiala sa Sakura a zložila si rukavice. „Nezabudni sa poďakovať sestre.“
„Jasné, ďakujem.“ uškrnul som sa, na čo mi venovala pobavený pohľad.
„Skús si ešte oddýchnuť.“ A odišla.

- - -

Itachiho som našla dole, a ostatní, ktorí boli svedkami mojej konfrontácie s Deidarom na mňa iba ticho pozerali. Joshina sa postavila a Hidan zase zaklial.
„Itachi, môžeme sa porozprávať?“ Uprel na mňa vážne oči a prikývol.
„Poďme.“ Vstal a ja som ho nasledovala von na lúku za sídlom.

„Je to pripravené?“ spýtala som sa.
„Áno, už sa len musíš rozhodnúť kedy.“ povedal.
„Dobre, lebo ešte dnes odchádzame...“ povedala som rázne. Chvíľu na mňa pozeral.
„Čo sa stalo?“
„Nič, čo by sa malo stať?! Len to, že Deidara je kretén.“ zaťala som sa.
„Aha... To nie je nijaká novinka.“ Pousmial sa a vrhol na mňa spýtavý pohľad, akoby ma pobádal k tomu, aby som mu to vyklopila.
„Prosím ťa, neprišla som tu riešiť svoj milostný život, môžeme prejsť k podstatnému?“ vzdychla som si a rýchlo vysušila slzy čo sa mi zbierali v očiach. Už o tom nechcem hovoriť, ani na to myslieť. Chcem len ísť domov.
„Oho, tak dobre. Prepáč.“ prekrížil si Itachi ruky na hrudi. „Pein ti zadá misiu. Lenže nepôjdeš na ňu s Deidarom, ale so mnou. Obleč si to, čo vždy, vezmi si aj plášť a klobúk. A buď tu pod stromom o ôsmej. O ostatné sa starať nemusíš.“ zhlboka som sa nadýchla. Je to tu.

„Ou, ešte niečo, radil by som ti predtým veľa nejesť.“

***

U TSUNADE

"Shizune, rýchlo mi zavolaj Naruta, a upovedom Kakashiho a Yamata! Máme problém a musíme sa poponáhľať!"