Láska z Konohy 25 - Nemôžem mlčať

Niečo na začiatok

Ahojtéé, prepáčte za neskoré vydnie dielu
Obrázok som kreslila ja ňach

Okej, už nebudem zdržiavať, enjoy

„Deilinko! Hei, Deilino, zdvihni ten teplý zadok a prac sa do kuchyne!“ zreval mi do ucha ihneď zrána Hidan. Kašľal som naňho. Len som sa prevalil a prikryl si hlavu vankúšom, aby som nepočul jashinistove nadávky a vreskot. Čo sa mám čo trepať dole, idem ešte spať.

Môj zámer mi nevyšiel, pretože keď zo mňa strhol plachtu, vážne som sa naštval, zvlášť, keď sa začal uchcávať na mojich pásikavých trenkách. Čo je mu do toho?!!
„Zavri tú chlebáreň!!!“ zreval som a z celej sily do neho hodil prvé, čo mi na nočnom stolíku prišlo pod ruku. Uhol sa a Tobiho budík sa roztrieštil na stene. Dobre tak, hm.
„Deilinisko!“
„Hidanisko!!“

Znova som sa neúspešne pokúsil ho ignorovať, ale ten zvrátený psycho fanatik sa ku mne začal blížiť so svojou kosou.
„Opováž sa, hm!“ varovne som sa nadvihol na posteli, na čo reagoval odporným úškrnom. Zahnal sa a vyskočil som z postele, akoby ma pichli do onej zadnej časti. Teda, takmer sa to aj stalo, kosa teraz bola zabodnutá v mojej posteli.
„Tebe už načisto drbe, hm!“
„Chlapci, nerada ruším vašu debatu, ale Konan odkazuje, že sa zvoláva porada v kuchyni a ak sa nedovalíte do piatich sekúnd, stane sa niečo veľmi... škaredé.“ uškrnula sa Joshina vykúkajúc spoza dverí.
„Počul si?! Tak pohni kostrou, Deilinko.“ Hidan vytrhol kosu z môjho matraca a otočil sa na odchod.
„Ako si ma to nazval?!“ Hidan zastal, ale Joshina ho chytila za ruku a drsne vytiahla z izby. Ešte sa na mňa obzrela, premerala si ma od hlavy k päte a zasmiala sa.
„Pekné trenky, Dei.“ a odcupitala si to preč. Pozrel som sa dole a všetko vyzeralo normálne. Čo proti nim všetci majú, hm?!

Natiahol som si rýchlo obyčajné čierne nohavice a biele tričko a bosý som zívajúc zišiel dole.
Tam už sedeli všetci okrem Katemy, za stolom, na gauči a Joshina sedela Hidanovi na kolenách. Až teraz som si ju všimol poriadne.

Aj keď sedela, videl som, že nie je nijako zvlášť vysoká, povedal by som tak normálne. Na svetlej koži mala čierne tetovanie draka s rozďavenou papuľou ovíjajúce sa okolo nohy siahajúce až na odhalené ploché brucho. Oblečenú mala krátku čiernu sukňu asi do polovice stehien dole sa mierne rozširujúcu a obtiahnuté bordové tričko s dlhými rukávmi a chýbajúcou trupovou časťou, ktoré zvýrazňovalo plný hrudník. Na pravej nohe mala natiahnutú čiernu sieťovanú nadkolienku a obuté čierne ninja topánky. Vlasy padajúce po plecia hnedej farby s občasnými červenými pramienkami neboli ani tak zvláštne, ako prenikavé modré oči. Moje staré ja by ju už dáááávno balilo. No hoci viem, že Katema je stratený prípad... Nemôžem na ňu prestať myslieť.

Ja ju absolútne nechápem!! Nechá sa bozkávať, odstrčí ma, potom zase?! Uznávam, ten posledný bozk sa zrodil zo zúfalstva, chcel som vedieť, či je pravda, čo na mňa vykrikovala... Dúfal som, že v jej očiach uvidím svoju odpoveď, ale jediné čo sa tam zračilo bol šok. Ako si to mám vyložiť? Kiežby niekto vydal knihu Ako pochopiť ženy, to by mi nesmierne pomohlo, hm! Síce som knihu nemal v ruke ani nepamätám, ale túto by som si teda s radosťou prečítal.
Asi sa musím zmieriť s tým, že to čo povedala myslela... vážne. Bože, je mi zle...

„Tak môžeme začať...“ ozval sa Pein, ale skočil som mu do reči.
„Akože, a kde je Katema?“ Šéf na mňa uprel hrozivý pohľad, niečo ako „Drž ústa, inak prikážem Kakuzovi, aby ti ich zašil“ a pokračoval. Povedal nám podrobnosti o plánovanom útoku na Naruta, znova som bol spárovaný s Tobim. Čože?!
„Prečo nie som s Katemou?!“ vyskočil som z gauča, až vedľa mňa Joshina na Hidanových kolenách zasyčala.
„Kedy už o nej prestaneš rozprávať?! Zadelil som ťa s Tobim, tak budeš s ním. Viac ti vedieť netreba.“ zašéfoval šéf a rozpustil nás. Odišiel niekam s Konan a spolu s nimi všetci okrem Itachiho, Kakuza, Joshiny a samozrejme Hidana. Tí dvaja sa teraz mojkali na gauči a vôbec im nevadilo, že sme tam tiež.
„Si moja bohyňa.“ počul som zašuškať Hidana Joshine do ucha. No ja grcám. Ale má podobné meno ako ten jeho Jashin. Jashin, Joshina.... Celkom sranda, hm. Hodia sa k sebe. Ale blééé, nemusím vidieť ako tú svoju bohyňu zbožňuje.

Itachi ich ignoroval a niečo si za stolom čítal, Kakuzu zošíval niečo, čo vyzeralo ako veľká neforemná ponožka. Podišiel som nenápadne za Itachiho, že čo si to tam lúšti.
„Čo by si rád, Deidara?“ spýtal sa a ani nezdvihol zrak od knihy. Hm, spýtať sa ho, či nie? Napokon, je odo mňa starší... Ale je to Uchiha! No možno mi poradí, je tak trochu cvok, čo sa v tomto prípade hodí. Prisadol som si oproti nemu.
„Povedz, čo by si robil, kebyže ťa dievča nechá... pobozkať ju, ale potom po tebe vrieska, zase je milé, potom vrieska...“
„Ak si ideš pýtať rady o svojom milostnom živote, mňa z toho láskavo vynechaj.“ zarazil ma Itachi a ďalej si listoval. Ostal som sedieť s bradou padnutou po stôl.
„Itachi, ty si ešte nijakú babu nemal?!“ Neverím vlastným ušiam.
„To tebe vykladať nemusím.“ odbil ma. Toľko k ochote. Otočil som sa, že vstanem.
„Nech ťa ani nenapadne pýtať sa mňa.“ zadunel Kakuzu a dokončil steh. No to určite, nechať si radiť od šijacieho stroja, ktorému keby niekedy dievča povedalo: „Ukradol si mi srdce.“, vzal by ju za slovo.
„Nemaj obavy, hm.“ Zavrčal som naštvaný sám na seba, že som vôbec na túto tému začal rozhovor.

- - -

Včera som ihneď po tom zistení rozposlala správy do oboch skrytých dedín, Suny aj Konohy. Celá modrá od zimy aj nervov som si potom dala horúcu sprchu, obliekla som si teplé nohavice a mikinu a zabalila sa do perín. Zaspať som nemohla, obhrýzala som si nechty a celú noc myslela na Naruta, Deidaru a Kibu. Čo sa stane, ak sa o tom nedozvedia včas? Prosím, nech sa to podarí! Ak Naruto padne do rúk Akasuki, bude to len a len moja chyba!
Deidara a Kiba... Už len pomyslenie na hociktorého z nich mi spôsobovalo bodavú bolesť, ale asi som masochistka, pretože som sa ani nesnažila vyhnať ich z mysle. Až niekedy nadránom som ukolísaná teplom konečne zaspala.

Snívalo sa mi. Bola som zviazaná v reťaziach v nejakej kamennej miestnosti. Kričala som, lebo odporné potkanie zuby ma neprestajne hrýzli a malé nožičky po mne behali, smrad bol na nevydržanie. Kričala som, ale nevracala sa mi ani len vlastná ozvena...
Po nejakom čase sa odniekiaľ predo mnou objavili Kiba aj Deidara. Celí doráňaní a dobití, až som pri pohľade na nich len neveriacky vyvaľovala oči. A temný hlas mi nariadil:
„Vyber si jedného.“
„Čože?“ zachripela som.
„Vyber si, lebo ich oboch zabijem.“ Hlboký hlas mi prenikol celým telom. Bol krutý a očividne z toho mal potešenie.
„A čo bude s tým druhým?“ dunivo sa rozosmial.
„Ten predsa zomrie.“ povedal pobavene. „Tak vyberaj, čas sa kráti...“

S krikom a celá spotená som sa prebudila. Hrozná nočná mora sa rozplynula, ale ten pocit stiesnenosti vo mne ostával. Prečo sa to deje? Prečo sa musím takto rozhodovať?
Vyzliekla som si prepotené oblečenie a rýchlo sa išla opláchnuť do sprchy. V skrini som vyhrabala veľké biele tričko a čierne legíny. Všetky čierne tielka boli buď špinavé alebo potrhané tak som nemala inú možnosť, žiadny iný podobný kus oblečenia som nenašla. To tričko mi bolo odniekiaľ povedomé.
Až teraz som si všimla koľko bolo hodín. Tri preč. Hm, keď ma nebudili, asi sa nedialo nič dôležité. Zaškvŕkalo mi v žalúdku, a poriadne, tak som sa dotiahla do kuchyne, že si niečo zjem. Bolo tam možné riziko stretnutia s Deidarom... Ale čo, kašľať na to, ja som hladná. A medzi jedlo a mňa sa nepostaví žiaden chlap.

Dole som našla Itachiho, Kakuza, Hidana s neznámou ženou v lone a samozrejme... Deidaru. Zaťala som zuby a podišla k chladničke.
„Dobré ráno.“ pousmial sa Itachi.
„Komu dobré, komu zlé. A navyše, nie je ráno, ani náhodou.“
„Aspoň si si oddýchla.“ preglgla som pri spomienke, aký spánok som si to vlastne užila. Chabo som prikývla a vytiahla z chladničky kartón mlieka, pričom som skontrolovala dátum spotreby. Neviem si pomôcť, odkedy ma Deidara nachytal... Nie, nemysli na to, bolí to.

Dotyčný sedel nejako neprirodzene rovno za stolom a tváril sa akoby som neexistovala, začo som mu bola vďačná, ale zároveň som mala chuť poriadne mu nakopať zadnicu. A potom ho vybozkávať. Aká som ja divná kreatúra...
„Vy dvaja, akí ste zladení, hneď vidno, že ste pár!“ ozvalo sa žieňa v Hidanovom zovretí. Vykrútila sa mu, a čo reagoval podráždeným kliatím a pricupitala ku mne. „Som Joshina.“ vystrčila mojím smerom ruku.

- - -

Premeral som si Katemu a zbadal, že má na sebe moje tričko a čierne nohavice. Čo dokelu má byť toto? Katema potriasla Joshine rukou.
„Som Katema, teší ma. My dvaja pár nie sme. A mimochodom, čo tu robíš?“ spýtala sa zoširoka sa umievajúcej Joshiny.
„Ja? Ja som tu nová.“ odvetila. „A si si istá? Odkedy tu som, počúvam samé chýry o vás.“ No jasné, že nie sme, to by som o tom dačo musel vedieť, nie? Čakal som na Kateminu odpoveď. Zasmiala sa.
„Na chýroch je najlepšie to, že sú vymyslené.“ povedala. Skvelé.
„To tričko je moje, tak ho vráť, hm.“ ozval som sa, čím som prerušil ich zoznamovaciu seansu. Katema sa obrátila a odvrkla:
„Och s radosťou, okamžite sa idem prezliecť.“
„Hneď teraz, hm.“

Pozrela na mňa s vypúlenými očami. Tak toto je bohovské.
„Tak to určite.“ štekla po mne. Myslím, že mám možnosť zistiť, ako na tom skutočne je. Nechcem veriť že ma zavrhla. Nechcem a ani sa s tým nezmierim.
Vstal som, prešiel za ňu a schmatol jej lem trička pri pokuse vyzliecť jej ho. Obrátila sa a strelila mi takú facku, že sa to ozvalo ešte trikrát v tej neakustickej miestnosti. Joshina si držala ruku pred ústami, Itachi sa na nás skúmavo pozeral, Kakuzu sa medzitým niekde vyparil a Hidan sa rehotal na plné ústa.
„Ešte raz sa ma dotkneš...“ trasľavo povedala celá červená v tvári a so sklonenou hlavou odišla hore. Zdvihol som ruku k tvári a cítil, ako mi doslova horí, už som videl ten odtlačok. Ale bolo mi to jedno. Vedel som čo som vedieť chcel.
„Dei?“ Joshinin hlas znel neisto. Vychytil som sa a rozbehol sa za Katemou.

Našiel som ju v jej izbe, ležala na posteli a obe ruky si pritláčala na tvár. Keď som vošiel, vyskočila na rovné nohy.
„Čo tu robíš, zmizni!!“ skríkla po mne. Stáli sme znova oproti sebe. Prehltol som vlastnú hrdosť, Zavrel som oči a zhlboka som sa nadýchol. Nemôžem mlčať ani o sekundu viac.