Láska z Konohy 19 - Správa

Môj rozum akosi nespracovával text napísaný na malom papieriku. S otvorenými ústami som naň civela, ani som si nevšimla, že osuška mi spadla na zem. Až studený závan na odhalenej pokožke ma prebral zo šoku. Rýchlo som na seba niečo hodila, ale potom som opäť venovala pozornosť lístku.

Kiba... Kiba je mŕtvy! Ja... Na vlastné oči som videla, ako ho prebodlo aspoň desať ihlíc napustených Sasoriho jedom! To nemôže byť pravda...

Vyhŕkli mi slzy. Ak je toto nejaký sprostý vtip mojich kolegov, zabijem ich. Poriadne som sa zadívala na rukopis, ktorý vyzeral presne ako Kibov. To rozťahané ostré písmo mi bilo do očí, ale nebola som ochotná tomu uveriť. Vzlyk sa mi vydral spomedzi pier, ale rýchlo som si prikryla ústa rukou. Ak ma ostatní začujú plakať, budem vyzerať ešte slabšie, než v skutočnosti som.

Posledný krát som sa pozrela na papier, vryla som si každý detail do mysle. Pokrčila som ho a strčila do úst, kde som ho v rámci možností dôkladne požula a prehltla. Všetky dôkazy o mojej komunikácii sú zničené. Naštvane som si utrela slzy, smrkla som a vypustila som vtáka von. Kopla som do stola, ktorý zapraskal a pohltil časť mojej zúrivosti. Dočerta! Dočerta!! Čomu mám teraz veriť?! Vlastným očiam alebo... Už naozaj neviem. Tento život ma vyčerpáva...

Keď moje opuchnuté oči trochu spľasli, zišla som dolu do obývačky. Na Hidana som úplne zabudla, takže keď mi teraz zastal cestu, spanikárila som. Na tvári mal krutý úsmev.
„Ale čo, ktože nám to vstal?“ úplne som stŕpla pri zvuku jeho hlasu. Nevedela som si z neho nič vyvodiť. Nevedela som, ako sa v nasledujúcej minúte zachová. No ak zaútočí, teraz sa už budem brániť.
„Ty malá mrcha, ešte to oľutuješ.“ zasyčal a pri prechádzaní okolo do mňa sotil plecom. Roztváral a zatváral prsty, akoby chcel niekoho zaškrtiť. Mňa.

„Je pod mojou kontrolou, ale ústa mu ovládať neviem.“ Ozval sa Itachi z gauča. V očiach mal aktivovaný sharingan a na tvári pokojný výraz, ako vždy. Odkedy som prišla, nevidela som ho ukázať nejaký prejav emócií. Na bledej koži mu výrazne vystupovali hlboké vrásky pod očami.
„Katema, máš naopak tričko.“ poznamenal a postavil sa. Pohol sa smerom do kuchyne. Naozaj, mám ho naruby a ešte k tomu je lístoček vpredu. Musela som byť fakt poriadne mimo. Kto by nebol. No a čo, nebudem si to teraz opravovať, komu na tom záleží?

Tiež som vošla do kuchyne a tam už stál Itachi s dvoma šálkami v rukách. Jednu mi bez slova podal a sadol si za stôl.
„Ďakujem.“ Neznáma tekutina mala výraznú vôňu. Bola tmavohnedá, až čierna. „Ehm, čo je to?“
„To je káva. Ty ju nepoznáš?“ zadivil sa Itachi a odpil si. Pokrútila som hlavou.
„Nikdy som ju nevidela, ale niečo som o nej, zdá sa mi, počula. Je dobrá?“
„Keby bola zlá, nedával by som ti ju.“ povedal Itachi a pousmial sa. Itachi sa usmial! No páni! Rýchlo sa mu ale na tvár vrátil predošlý výraz. Zvláštne, cítila som sa, akoby mi ukázal stránku seba, ktorú veľa ľudí predo mnou nevidelo.

Odhodlala som sa a odpila som si z šálky. Bolo to horké, ale zároveň s tým akoby sa mi do tela vliala nová energia.
„Tak čo, chutí?“
„Trocha cukru by nebolo na škodu, ale je to fajn.“ povedala som a tiež som sa usadila. Dala som si ďalší dúšok životabudiča. Spolu s výraznou arómou kávy sa ku mne doniesla aj slabá vôňa čokolády. Určite sú to moje vlasy, ten kondicionér bol hrozne fajnový...

„Zajtra odídeš na misiu s Deidarom, že?“ Prikývla som. Deidara je môj partner, s kým iným?
„Všímaj si jeho správanie. Mám pocit, že sa s ním deje niečo čudné. Skús prosím zistiť, čo je dôvod, dobre?“ Začudovala som sa, ale nechala som to tak. Pre Itachiho to môžem urobiť.
„Fajn. A ďakujem, Itachi.“
„Nie je za čo.“

- - -

Pomaly som si začínal uvedomovať, že nájsť ju bude o dosť ťažšie, než som si sprvu myslel. Už druhý deň po nej spolu s Akamarom pátrame.
Náš prvý cieľ je miesto, kde Katemu „zajali“ a mňa takmer zabili. Odtiaľ to už nemôže byť ďaleko, ak sú moje predpoklady správne. Môj aj Akamarov čuch ju určite vypátra.
„Haf!“
„Akamaru, teraz nemáme čas a navyše ani nie som hladný.“ Zatiaľ sme si prestávku urobili len raz, minulú noc a nejedol som nič, odkedy sme odišli z Konohy. Hlad som však absolútne necítil. Jediné, na čo som myslel bola Katema.
„Haf!!“
„Tak fajn, ale len na chvíľku.“ privolil som, lebo Akamaru sa na mňa vážne hneval. A má vlastne pravdu, mal by som si doplniť sily.
Zastavili sme pri zhluku stromov a sadli sme si do tieňa. Popoludňajšie slnko hrialo a mne už bolo riadne horúco. Zavrel som na moment oči a nechal sa ofúknuť príjemným vánkom.

„Haf haf.“
„Veď dobre.“ Vytiahol som z tašky potravinové pilulky a jednu som si hodil do úst. „Fuj!“ Rýchlo som to všetko vypľul na zem a znechutene som si drhol jazyk rukávom.
„Akamaru! Prečo si zobral tie pilulky od Sakury?“ Ten previnilo zakňučal. Usmial som sa a poškrabkal som ho za uchom. „Asi si musíme nájsť niečo iné.“

Z blízkej riečky sme ulovili zopár rýb a surové sme ich zjedli. Nemal som čas zaoberať sa varením a aj surová ryba chutila lepšie, ako tie Sakurine výtvory. Chuderka, snažila sa, ale variť fakt nevie. Niežeby som niekedy našiel odvahu jej to povedať.

Pokračovali sme k nášmu cieľu a okolo večera sme dorazili na miesto. Do očí mi udrela spúšť, čo tam po boji ostala, najmä malé krátery spôsobené výbuchmi. A ihlice porozhadzované po zemi. Jednu som opatrne zdvihol a potiahol som nosom. Akamaru sa pridal.
„Haf.“ Odhodil som tú hnusnú vec ďaleko od seba.
„Áno, už sme blízko...“

- - -

„Deidara.“ Itachimu znela v hlase hrozba a civel na mňa. Čo som zase urobil?
„Čo je, uleteli ti vrany, hm?“ Môj pokus o vtip okašľal a ďalej ma prebodával pohľadom.
„Deidara. Varoval som ťa už nespočetne veľa krát, ale tentoraz si prekročil medze.“ Ups, to vyzerá vážne... V duchu som si premietal svoje činy v spojení s Itachim. Linka na oči? Nie, kúpil som si vlastnú, bola v zľave, hm. Ďalej. Hrebeň? Ten nie, kradnem ho Konan, ktorá na to zatiaľ neprišla. Vďakabohu, že nemá nijakú očnú techniku alebo inú podobnú schopnosť, lebo keby ma odhalila... Uf. Čo ďalšie som teda...
„Minul si mi môj drahý kondicionér.“ Pristúpil bližšie k mojej posteli po ktorej som sa rozvaľoval a v očiach sa mu zablysol sharingan. Má ho teraz v jednom kuse zapnutý, aby mohol kontrolovať Hidana, lenže momentálne ho upieral priamo na mňa. „Myslím, že vieš, čo bude teraz nasledovať...“ zahlásil hrozivo.
"Hej, neblbni, dobre?! Ja som to nebol, kľudne si privoňaj! Smrdieť ako cukráreň fakt nechcem, hm! Prečo si zmenil ten starý za toto svinstvo?" Zazrel na mňa, ale nič horšie.
„Tak kto to teda bol? Napadol si mi jedine ty. Len ty ignoruješ moje nápisy na kozmetike.“ povedal smrteľne vážne a ja som vyprskol.
„Vieš ty vôbec, ako zženštene to znie?“ Zazrel na mňa, ale smial som sa ďalej.
„Potom si to už neviem vysvetliť. Kto by to mohol byť?“ nahlas rozmýšľal. Znova som sa rozchechtal.
„Ja na to prídem.“ zamyslene sa postavil a odkráčal preč. Itachi, ty starý narcis.

„Deidara-senpai?“ Pri zvuku toho hlasu som prevrátil očami.
"No?" Tobi pricupkal s kúskom dreva na vodítku. Nadvihol som obočie.
"Poďte sa hrať, Deidara-senpai! Tobi si našiel nového kamaráta! Tobi je dobrý chlapec!" Zdvihol ten klát na ruky a začal sa s ním maznať.
"Daj mi pokoj, hm!"
"Ale Mokuchi sa musí ísť vyvenčiť!"
"Tobi, varujem ťa..." povedal som varovným hlasom a ten zmizol ako gáfor. Stavím sa, že to má na svedomí Konan. Tobi chcel skutočného psa, ale to si podľa Kakuzových slov „nemôžeme dovoliť“, tak to vyriešila takto. No čo, aspoň už neotravuje. Nie tak ako predtým.

V mysli som sa znovu vrátil ku Kateme. Vlastne, v poslednom čase som na ňu myslel neustále. Pripravovala ma o spánok a hoci som veľmi chcel, nedokázal som prestať rozmýšľať čo by sa stalo, keby vtedy Hidan neprišiel a nezničil ten moment... Takmer som ju pobozkal.

Posadil som sa na posteli a rukami si prešiel po tvári.
Predstavoval som si čo by sa mohlo stať. Pobozkala by ma späť? Odstrčila by ma? Asi to druhé. Ešte vždy mám v živej pamäti, ako v horúčke volala to meno. Jeho meno. Stále ho miluje, hoci je už po smrti a je pre ňu nedosiahnuteľný.

Práve som si uvedomil, že nech sa snažím ako chcem, nestihnem ju presvedčiť, aby ma ľúbila a to poznanie na mňa doľahlo ako ťažká skala.

Nesmiem sa vzdať. A ani to neurobím. V stávke je príliš veľa.