Dva Smutné Kvety Pod Hviezdnatou Oblohou 01

Aneb Kvetové Minipríbehy

Kapitola Prvá: Lekno, Ktoré Nikdy Nepoznalo Jazero

Vynímanie chvostového z jinchuurikiho bolo po pár dňoch dokončené, čo znamenalo pár dňovú pauzu a začatie príprav na získanie posledných jinchuuriki.
Mladá, modrovlasá žena vyšla na balkón vysokej veže a dosť ju prekvapilo, že tak ako vždy neprší, ale je krásne slnečno a lúče priam rozžarujú svet.
Sadla si na kamennú zietku tvoriacu zábradlie, zatvorila oči a vystavila svoju tvár slnečným lúčom i vetríku, ktorý v tej výške vždy dul, pričom sa riadne zaklonila. Stačilo, aby vetrík zafúkal o niečo viac a mohol ju zhodiť dolu, no ona je anjel a tí vždy padajú dolu.
Akúkoľvek myšlienku jej vyfúkol z hlavy skôr, ako ju stihla rozvinúť. Miluje ten okamih, pretože jej myseľ je vtedy prázdna, rovnako ako jej srdce, zbavené akejkoľvek bolesti, za hriechy, ktoré spáchala a ktoré ešte len spácha.
Zrazu pred sebou začula tiché kroky, akoby kvapky dažďa opatrne padali na hladinu jazera, skúmajúc, či ich na ňu môže spadnúť aj viac, keď v tom ustali a jej sa z krku bleskovo oddelili tri listy papiera a zaútočili.
„Niekedy mám pocit, že ťa chránia samé!“ ozval sa muž, známym hlasom a stiahol si napichnuté papiere z kunaiu.
„Aj keby ma chránili, aj tak ich pokrčíš a odhodíš, hoci sú to malé kúsky mňa samotnej.“ povedala žena bez toho, aby čo i len otvorila oči.
Kroky sa opäť ozvali a prichádzali k nej, až sa zastavili tesne pred ňou.
„Nikdy by som neublížil ani jednému jedinému kúsočku teba, to veľmi dobre vieš, hoci od teba musím žiadať, aby si tie kúsočky obetovala sama, vôbec ma to neteší!“ vyhlásil muž trpko a jemne ju pohladil po tvári.
Otvorila oči a zahľadela sa mu do tých jeho: „To nevadí, na to som bola predsa stvorená, keď ma požiadaš, môžeš kľudne zničiť všetky moje kúsky!“
„Nehovor tak, želal by som si, aby si bola šťastná, no svet sa uzavrel do večného kruhu bolesti a keď ho chcem zničiť, musím byť schopný obetovať všetkých a všetko, vrátane teba.“ odpovedal muž a v jeho hlase bola cítiť horkosť.
Postavila sa, vzala mu tvár do dlaní, pritiahla ju k tej svojej a najtúžobnejšie, ako to len žena vie, zašepkala: „Zbičuj ma, poškriab ma, zbi ma, bodni ma, porež ma, popáľ ma, posekaj ma, spáľ ma, surovo a bezcitne si ma vezmi, urob, čo potrebuješ, alebo ma použi k čomu potrebuješ, nebudem sa brániť, iba tíško a poslušne počúvať tvoje príkazy!“
Keby ju nepoznal myslel by si, že je to masochistka, ktorá je tak ponorená do utrpenia a bolesti, že jej už nič iné rozkoš neprináša a tak žobre o ďalšiu dávku.
No on ju poznal a hoci vravela to, čo vravela, stále ju videl, ako ten krehký, papierový leknín, ktorému ublížia aj klapky jemného, letného dažďa.
Vtom mu oblizla pery a veľmi dobre vedel, čo bude nasledovať, ilúzia lásky, ktorá už dávno zomrela. Nedokázal ju však odmietnuť, nemohol jej vziať ten kúsok radosti, ktoré jej to prinášalo a zároveň to robilo radosť i jemu, pretože mal rád tie krátke okamihy jej radosti.
Na jeho veľké prekvapenie ho prestala bozkávať a s vážnou tvárou zahlásila: „V Konohe budú o tri dni oslavovať Tanabatu, chcem tam ísť a zažiť ju na vlastnej koži. Nikdy sme nemali šancu osláviť ju a užiť si ju, vždy sme niekde niečo riešili, alebo bojovali, je načase si trochu oddýchnuť!“
Nevedel sa rozhodnúť, či si iba z neho robí srandu, alebo tam chce naozaj ísť, zabil totiž ich senseia a žabiak, čo s ním spolupracoval zdrhol, takže Konoha mala dosť informácií na odvodenie záverov a vytvorenie jej podobizne a podobizní jeho sfér, hoci bolo fajn, že jeho skutočnú tvár sensei nevidel, no aj tak to bol z jej strany obrovský risk.
„Chápem, prečo tam chceš ísť, no neviem, či by som ťa mal pustiť, spolu tam ísť nemôžeme, som príliš nápadný a ty v zásade tiež!“ povedal po chvíli mlčania, jej pohľad sa však nijak nezmenil, iba ho ako šéfa, informovala, čo zamýšľa urobiť, nepýtala si povolenie.
„Vidím, že si rozhodnutá a bez ohľadu na moje slová tam pôjdeš. Dobre teda, môžeš ísť, ale dávaj si pozor a choď tam s rozpustenými vlasmi a bez papierovej ruže vo vlasoch, takto budú mať problém s identifikáciou a možno ťa dokonca neodhalia!“ dodal vážne, pohladil ju po tvári a chcel odísť, no ona ho začala vášnivo bozkávať, čo bolo lepšie, ako len obyčajné ďakujem.
Potom, ako sa ich pery oddelili, chytil ju za ruku a ťahal ju do postele, bolo na čase sa poriadne vyspať.