Láska z Konohy 15 - Hlas v tme

Na začiatok!! :)

Tento text označuje Deidarove spomienky/pocity/whatever na predošlý deň Ešte dodám, že ma Vaše komentáre OHROMNE potešili, až som skákala po izbe ako škrečok a pišťala som Ďakujem :3 Enjoy :)

„Všetko bude v poriadku...“
V ušiach mi znel jemný hlas. Naokolo mňa bola iba tma, na líci som cítila dotyk niečích prstov. Prešli na moju čeľusť až k brade.
„Kiba...“ zašepkala som. „Kiba!“ Chcela som, aby tu ešte ostal, ale jeho obraz v mojej hlave sa pomaly rozplynul. Znova som bola sama.
Po istom čase, čo som volala jeho meno, prosila som, aby sa vrátil, sa mi pred očami rozostupovala temnota a oslepilo ma jasné svetlo.

Otvorila som oči a nad sebou som zbadala klenbu z listov. Ležala som na zemi s podopretou hlavou. Skúsila som si sadnúť, ale prudká bolesť v nohe a ľavej ruke mi to nedovolila. Naštvalo ma to, taká maličkosť ma nemôže trápiť! Prudko som sa posadila a zasyčala som. Dobre, možno to nebol najlepší nápad.
Ležala som na rozprestretom plášti a nohu aj ruku som mala obviazanú čistým obväzom, ktorý na nohe už trochu presakoval krvou.
„Hlupaňa!“ zvolal ktosi a trocha ma buchol po hlave, ako neposlušné decko.
„Hej!“ naštvane som sa obrátila a Deidara sa na mňa prísne mračil.

- - -

Dofrasa, toto mi nesmie robiť!
„Si vážne na hlavu, hm! Teraz ti to musím obväzovať znova.“ rozladene som zahundral. „Ľahni si!“ Keď ma nepočúvala, len si prešla zdravou rukou po čele, chytil som ju za plecia a pritlačil ju k zemi.
„Doriti, au!“ zakričala. „Čo ti preskočilo?!“ striasla moje ruky a znova sa pokúsila posadiť.
„Ostaň ležať!“ Fakt mi to neuľahčuje. „Alebo mám použiť drastickejšie metódy, ako ťa ukľudniť, hm?“ Striasla sa a ja som sa uškrnul. Tú jej reakciu zbožňujem.
Poslúchla ma a ostala ležať.
„No vidíš, teraz buď ticho a poslúchaj, hm.“
„Sklapni, dobre?! Čo sa stalo?“ zamrmlala a tuho zavrela oči. Nadvihol som jej nohu a pokrčil ju v kolene. Začal som odmotávať krvou nasiaknutý obväz.
„Zvitok máme a ninjovia sú mŕtvi, ak chceš vedieť toto. O svojich zraneniach vieš, veď si si si ich sama spôsobila." Zamračila sa a zagánila na mňa. "Zatiaľ nie je isté, či sú otrávené, ale keďže si už pri vedomí, môžeme vyraziť späť. Sasori ťa potom prehliadne.“ Úplne som odmotal obväz a z rany kvapkala krv. Trochu som ranu oblial vodou, aby som zmyl zrazenú krv. Keď sa voda dotkla rany, Katema zasyčala a zaťala zuby.
„Super.“ zamrmlala myšlienkami niekde inde. Vzal som nový obväz a zaväzoval som jej ho okolo nohy. Myšlienky na včerajšok mi neustále prúdili v hlave.

*
Sledoval som ju zhora. Bol som prekvapený, ako mi zmizla z dohľadu, istý čas som ani netušil kde je. Až nahnevané mužské výkriky ma upozornili na jej polohu. Nevedie si zle, hm.
Keď prebodla toho ninju a vzala mu zvitok, obkľúčili ju zvyšní protivníci a ona čelila ich útokom. Vyhýbala sa otrávenej bábke aj ostatným jutsu, ale na istý moment zaváhala a ninja jej zozadu zabodol katanu priamo do stehna. Prešla úplne skrz, ale Kateme sa aj tak podarilo podrezať ho. Videl som, že to už dlho nevydrží, dychčala a trochu sa zatackala. Je na čase, aby som sa do toho vložil.

Siahol som do vrecka s ílom a nabral som plné hrste bielej hmoty. V nasledujúcej chvíli som z rúk vypustil bielych orlov a poslal som ich na ninjov, ktorí sa blížili ku Kateme. Okamžite ich obalili a vyniesli do vzduchu.
„Katsu!“ zvolal som a štyri telá sa rozleteli v dyme a zábleskoch ohňa. Bolo po nich.
Vtáka som navigoval na miesto, kde som Katemu videl naposledy. Poobzeral som sa a uvidel jej ruku vytŕčať spoza kmeňa neďalekého stromu. Z prstov jej kvapkala krv a mňa zachvátil strach. „Je v poriadku?! Prečo sa ani nepohne?!“ Zmätok v mojej hlave ma načisto pohltil, rýchlo som ju dvihol do náručia, vyskočil vtákovi na chrbát a leteli sme stadiaľ.
Držal som ju v náručí a hľadel na jej tvár posiatu drobnými kvapkami krvi. Na ramene som zacítil teplú tekutinu a zbadal som, že je to krv vytekajúca z rany na ruke. Stlačil som ranu najsilnejšie, ako som vedel.
Privinul som si ju na hruď a cítil pomalý tichý tlkot jej srdca. Moje srdce naproti tomu búšilo rýchlo a splašene.

Po pár minútach sme zosadli v hustom zhluku stromov. Zoskočil som stále s ňou v náručí na zem a na chvíľku som ju položil do trávy. Vyzliekol som si plášť a rozprestrel som ho pod strom. Položil som ju naň a rozopol jej potrhaný plášť.
Pod ním mala jednoduché čierne tielko a krátke nohavice. Rana na nohe prechádzala cez ne. Videl som, že si ju rýchlo obviazala, ale krv už presakovala, tak som obväz odstránil. Opatrne som vyhrnul pravú nohavicu a ruky sa mi zatriasli, keď sa moje prsty dotkli pokožky.Teraz nemysli na také veci, imbecil!Vynadal som si. No aj tak som sčervenel, keď som jej umýval ranu a nanovo obmotával obväzom.
Rana na ruke nebola až taká vážna, tak som s tým nemal veľké problémy. Keď som skončil s ošetrovaním, vytvoril som z ílu vlka, aby ju strážil a išiel som pohľadať vodu, keďže väčšinu som spotreboval na zmývanie krvi.
Našiel som malý potôčik a naplnil som fľaše. Ponáhľal som sa, čo keď sa jej zatiaľ niečo stane? Aj keď som tam nechal zvera na ochranu, mohlo sa stať hocičo.

Vydýchol som si, všetko bolo v poriadku. Sadol som si k nej a hľadel na ňu, pričom v hrudi sa mi miešali veľmi rôznorodé pocity. Strach, hnev, zmätok a zároveň aj...
Natiahol som k nej ruku a dotkol sa jej líca. Bola horúca. Pootvorila pery a ja som sa k nej nahol bližšie. Zastavil som sa až keď bola moja tvár tesne nad jej. Prstami som prešiel po hrane čeľuste a zastavil som na brade, ktorú som jemne pohladil palcom. Pousmial som sa a na malú chvíľku ma zachvátilo nezmyselné šťastie.
„Kiba...“ zašepkala. Zarazil som sa a úsmev mi zmizol z tváre. „Kiba!“ teraz vykríkla a naklonila hlavu nabok. V tvári mala bolestný výraz. Čo dopekla...
Znova zvolala to meno a ja som sa odtiahol. Hrýzol som si peru a zovrel som päste, až mi zbeleli hánky. Som taký idiot. Hlupák, imbecil, úplný blázon...
*

- - -

Keď som bola pozaväzovaná, vysadli sme na ílového vtáka, ktorý sa vzniesol do oblakov. Vlka nechal Deidara vybuchnúť. Nedala som nič znať, ale... Tak veľmi mi pripomenul Akamara, až ma pichlo v hrudi. Nevedela som, čo robiť. Kiba, prečo si ma opustil?
Deidara ma držal v náručí a tentokrát som neprotestovala. Bolo to pohodlnejšie, akoby som sama mala balancovať na krivom vtáčom chrbte. A navyše, bol celý čas ticho, ani sa nepohol, len ma držal a pozeral sa pred seba. Bolo to naozaj zvláštne, ale istým spôsobom aj upokojujúce. Obaja sme mlčali až pokým sme nezosadli pred vchodom do nášho sídla. Už o ňom zmýšľam ako o NAŠOM sídle... Ach, to je jedno, som taká ospalá...

- - -

„Ako to išlo?“ spýtal sa Pein a vedel som, že sa nepýta na misiu, ktorú sme práve splnili. Hneď, ako sme vošli dovnútra, zavolal som Sasoriho, ktorý ako medic ninja vzal Katemu z mojich rúk a išiel ju poriadne ošetriť. V hlave som mal divnú prázdnotu.
„Nechal som ju bojovať samu, získala zvitok a zabila dvoch nepriateľov, ale potom sa to obrátilo proti nej...“ začal som rozprávať, ale šéf ma prerušil.
„To som videl, ale teraz k veci.“ Zagánil som na neho.
„Zatiaľ nič moc, ale aspoň na mňa na spiatočnej ceste nenadávala.“ Pein prevrátil očami.
„No dobre. Snaž sa viac. Daj mi ten zvitok.“ Podal som mu ho a obrátil som sa na odchod. Tieto rozhovory s Peinom ma zakaždým naštvali.

Okamžite som bežal do Kateminej izby. Už som položil ruku na kľučku, ale zháčil som sa. Nie.
Ustúpil som od dverí so sklonenou hlavou. Namiesto toho som vošiel do svojej izby a zabuchol som za sebou dvere.
„Deidara-senpai je späť, Deidara-senpai je späť! Tobi je šťastný chlapec!“ zjačal Tobi a skočil na mňa s roztvorenou náručou.
„T-Tobi!!! Prac sa zo mňa, ty prerastený pomaranč!“ Márne, visel na mne ako pijavica.
„Prečo je Deidara-senpai taký zlý, Tobi ho chcel len privítať!“ fňukal, ale konečne ma pustil. Vydýchol som si a venoval som mu jeden z mojich prepracovaných zabijáckych pohľadov. Fňukajúci Tobi sa utiahol do kúta a ja som prevrátil očami. Ešte toto mi treba!
Zhodil som zo seba zakrvavený plášť a zamieril do sprchy.

- - -

„O pár dní budeš v pohode, len sa veľmi nenamáhaj.“ Sasori ma prikryl a postavil sa. „Teraz spi.“ vyšiel z izby.
Ležala som na chrbte a len som zízala na strop. Nevedela som z mysle dostať Kibovu tvár. V bezvedomí som mala pocit, že je naozaj pri mne. Zatiaľ, čo bol pri mne Deidara. Postaral sa o mňa, dokonca sa mi ani neposmieval.
Vzdychla som si a tuho som zavrela oči. Dnes sa rozhodne nevyspím...