Láska z Konohy 12 - Básne a ramen

Neznášam dážď. Musím trčať vnútri a navyše s týmito... uf, ani neviem ako ich nazvať. Nič sa nedá robiť, musím sa nejak zabaviť.
Rozhodla som si prezrieť túto „moju“ izbu a možno sa ju aj pokúsiť upratať.

Manželská posteľ uprostred izby. Výborne, mám rada veľké postele. Je to to prvé, čo si človek po vstupe do miestnosti všimne a je natočená k dverám. Na ľavej strane je veľká skriňa s oblečením.
Na pravej strane sa nachádza knižnica plná kníh a písací stôl. Tá knižnica ma zaujala a tak som k nej pristúpila. Možno tam bude niečo dobré. Vzala som do ruky prvú knihu a prečítala som si názov.
Sladké trápenie. No nazdar. Zvyšok tiež nebol lepší, samé sladučké romániky a tenké červené knižky, ktoré som sa neodvážila otvoriť. No, snáď sa tu nachádzajú aj nejaké inteligentnejšie knihy.

Na písacom stole je lampa a pri ňom stolička. Má aj šuflíky, tie si pozriem neskôr.
Stenu oproti dverám, teda za posteľou, zaberá veľké presklené okno, ktoré siaha až po zem. Pod ním na zemi je veľký vankúš. Cez okno momentálne nie je vidno nič okrem dažďa, ktorý zastiera výhľad.
Celá izba je natretá maslovou farbou a nábytok je tmavohnedý. Dlážka je skôr svetlejšia a na zemi pod posteľou je veľký okrúhly biely koberec.
Na zlodušské dúpä celkom ujde. Túto izbu predo mnou obývalo dievča, asi nejaká teenagerka alebo mladá dospelá. Skriňa pravdepodobne slúži ako sklad staršieho oblečenia. Zaujímalo by ma, ako skončila... Potriasla som hlavou a vyhnala z nej tie ponuré myšlienky.

Idem pohľadať Konan, snáď mi poradí ohľadne tých kníh. Zdá sa mi celkom milá a normálna na zločinca.
Dnes naozaj nemám šťastie. Konan u seba nebola a ja som absolútne netušila, kde ju mám hľadať.
„Skvelé.“ vzdychla som si.
„Čo je skvelé?“ ozvalo sa za mnou, až som nadskočila. Bol to len Itachi a v ruke držal nejakú knižku. Možno mi poradí on.
„Práveže nič. Kým prší, nemám čo robiť. Chcela som pohľadať niečo súce na čítanie.“
„Poď za mnou.“ povedal a vykročil po chodbe. Nasledovala som ho a on vošiel do jedných dverí.

Miestnosť bola plná kníh a sem-tam stálo aj pohodlné kreslo. Itachi sa stratil medzi policami.
Pristúpila som k najbližšej knihovničke a prešla prstami po chrbtoch kníh. Nehľadala som nič konkrétne, ale zaujala ma hrubšia knižka viazaná v koži.
Vytiahla som ju z regálu a otvorila som ju na prvej stránke. To sú... básne? Sú celkom temné.
Keď som sa otočila, zase ma skoro šľahlo. Itachi stál za mnou a hľadel na knihu v mojich rukách. Prisahám, že sa pohybuje ticho ako tieň.
„Pochmúrne čítanie. Nechceš radšej niečo veselšie?“ spýtal sa a jeho hlas znel veľmi mäkko, takmer smutne.
„Stratila si niekoho.“ Nebola to otázka, skôr konštatovanie. Zhlboka som sa nadýchla.
Nie je stratený. Pomyslela som si a slzy sa mi tisli do očí. Aspoň zatiaľ nie.
„On...“
„Prestaň!“ skríkla som a utrela zradnú slzu, ktorá mi stekala po líci. Odkašľala som si a odvrátila sa smerom k dverám.

Vyšla som na chodbu. Čo tým myslel? Kiba nemôže byť mŕtvy! Vravel to, akoby vedel o...
„Katema, tu si! Stretnutie u Peina, všetci, hneď!“ chytila ma za lakeť a rýchlym tempom vtiahla do Peinovej kancelárie. Itachi dorazil tesne za nami a ostatní tam už boli. Pekní exoti.

Zetsu, tá divná rastlina, Hidan – nesmrteľný zombík, Kisame - chlapík s veľkým mečom a gumeným žraločkom, Tobi s maskou pripomínajúcou lízatko, Kakuzu s divným pohľadom, Deidara... no comment, Pein a Sasori - tá ľudská bábka. Otravný chlapík.
„Výborne, ste tu všetci. Zetsu, môžeš.“ kývol mu.
„Z ninjov z Konohy je mŕtvy len jeden.“ povedal a ja som sa roztriasla. Nie. „Je to ten Inuzuka so psom. Bol poranený Sasoriho jedom."
„Všetci vieme čo to znamená. Je vylúčené, aby prežil. Na môj jed neexistuje protijed.“

Kniha mi vykĺzla z roztrasených prstov. Rýchlo som sa po ňu zohla a nasadila kamenný výraz. Ovládaj sa! Obchádzali ma mdloby. To nemôže byť pravda.
Itachi to vedel. Chcel ma na to pripraviť? Vedel všetko...

- - -

„Tak je to pravda...“
Po Sasoriho správe mi to bolo úplne jasné. Najprv ten výraz v tvári a spadnutá kniha. Zahmleným pohľadom hľadí pred seba. Čo je to s ňou?! Naraz sa zrútila k zemi.

- - -

Zdiaľky ku mne doliehali hlasy.
„Už je mimo dosť dlho.“ Znelo to ako Konan, ale jej hlas bolo počuť tlmene ako cez vatu.
„Ale...“ mužský hlas sa rozčúlene ozval blízko pri mne.
„Ty buď ticho, Deidara! Keď si ju priviedol z cely, kde bola tri dni mimo, nedošlo ti, že sa musí najprv najesť? Očividne nie, pretože si na ňu určite civel a flirtoval s ňou! Si nepolepšiteľný!“ kričala Konan a už som ju počula trochu lepšie.
„Doriti, prestaň na mňa jačať! Nie je to len moja vina, prečo si to neurobila ty, hm? Dobre vieš, že...“
„Že sa necháš riadiť len svojím p*****m?! Áno, to sme si už všetci všimli! Si hrozne...“ pokračovala Konan a zvuk sa začal zaostrovať. „...nezodpovedný, čo sa niektorých vecí týka!“ Zamrvila som sa a Konan stíchla.
„To...“ naštvane spustil Deidara, ale zahriakla ho.
„Ticho, preberá sa! V záujme plánu ťa s ňou nechám samú, ale ak sa dozviem, že si sa pokúšal o niečo nechutné...“ diabolsky sa zasmiala „poriadne si to odskáčeš! A daj jej jesť! Na sporáku je ramen, len ho ohrej. To zvládneš aj ty, však?“ Sarkazmus v jej hlase sa nedal prepočuť. Začula som jej zanikajúce kroky a hundranie: „Pretiahol by aj ten ramen, keby mohol..."

„Dočerta!“ uľavil si Deidara. Pomaly som otvorila oči a videla som, že sa nado mňa naklonil.
Chvíľu sme na seba hľadeli. Jedno oko mu zakrývali vlasy, ale to druhé belasé sa na mňa upieralo so zvláštnym pohľadom. Dvihla som ruku.
Jednu som mu strelila, až sa zvalil na zem.
„Baka.“

- - -

Myslel som, že dievčatám sa páči, keď sa prebúdzajú a nad nimi sa skláňa pekný mladík.Šúchal som si líce.
„Za čo to bolo?“ Čo má krámy?
Moju rečnícku otázku úplne odignorovala. Posadila sa a nahlas jej zaškvŕkalo v bruchu, až si ho objala rukami.
„Daj mi jesť.“ Hohó.
„Dobre...“ vstala, „...ale niečo za niečo, hm.“ pritiahol som si ju na hruď. Nebránila sa. Znova sme si hľadeli do očí.
„Radšej zomriem od hladu.“ chladne povedala a rázne ma od seba odtisla.
Toto je len začiatok. Pomyslel som si. Mne neujdeš, potvorka.

Tá sa medzitým presunula do kuchyne k sporáku, kde objavila hrniec s ramenom. Začala ho ohrievať a otvorila skrinku.
„Taniere sú hore.“ povedal som a sadol som si za stôl. Oprel som sa o lakeť a hľadel na ňu. Nemohol som sa ubrániť úsmevu. Čo je na nej také zvláštne?

Vlasy má dlhé a pomerne strapaté. Tmavohnedé ako čokoláda. Oči sú jasnohnedé s jantárovým odtieňom okolo zreničiek. Nádherné.
Keď sa hnevá, hlavne na mňa, pokrčí trocha nos a mračí sa, že by to vydesilo aj démona. Dolnú peru vysunie dopredu a... Vtedy stále dostanem obrovskú chuť pobozkať ju a už neprestať. Hm...
Veľa z jej postavy som zatiaľ nevidel. "To sa dúfam zmení." Uškrnul som sa v duchu. Len jej nohy. Nie sú to nohy modelky, sú skôr rozkošne dievčenské. Ani vysoká veľmi nie je, najviac stošesťdesiat centimetrov. Prečo ma tak rozpaľuje?

Postavila sa na špičky, aby dočiahla na taniere. Nevedel by som jej ublížiť, ani keby som chcel.
„Ale ty si to už urobil!“ ozval sa otravný hlások v mojej hlave. Žeby svedomie? Ale má pravdu.
„Sklapni!“ Nechcem to počúvať!
„Robíš to aj teraz... ubližuješ jej...“ hlások ešte stihol zašepkať.

Odkedy som takto zmäkol? Odpoveď je jasná. Dôvodom je...
Tresla na stôl tanier. „Hm...“

Dôvodom je práve ona.