Láska z Konohy 5 - Pomoc

Keď som sa zbavila Kibu, rýchlo som kráčala domov. Čo som to zase povedala?! On mi pomohol a ja... Som hrozný človek. Prečo sa cítim tak divne? A prečo mi z očí tečú slzy? Nechápem samu seba. Rozplakala som sa. Plakala som až do večera, nemohol ma utíšiť ani Shikamaru. Uslzená som zaspala.

„Buch! Buch!“ zobudilo ma asi o tretej ráno. „Buch!“
„Čo do...“ zasyčala som a videla, ako mi na okne pristál ďalší kamienok. Pozrela som sa von a neverila vlastným očiam. Vyklonila som sa z okna.
„Katema!“ snažil sa potichu vybľabotať očividne opitý Kiba. Tackal sa a plakal. „Katema...“ zabľabotal zase a spadol na zadok. Vyzeralo to dosť smiešne. Vzdychla som si a vyskočila som von. Nemôžem ho tu nechať. Chytila som ho a vyskočila s ním späť do mojej izby. Bolo z neho cítiť saké.
„Bože, Kiba!“ zasyčala som, keď ma objal a začal mi usedavo plakať na pleci.
„Katema...“ opilecky nariekal. „Prepač mi, nenevaj ša na mňa!“ a naplo ho. Stihla som ho ešte dovliecť do kúpeľne.

Išlo z neho dosť a ja som tam s ním len sedela a pomáhala mu triafať do záchodu. Medzitým mi tam plakal a stále bľabotal, aby som sa na neho nehnevala. Ovracal si mikinu.
„Dokelu, Kiba.“ povzdychla som si a vyzliekla mu ju. Mala by som to robiť za úplne iných okolností. Pomyslela som si pobavene a následne by som sa za to vyplieskala, keby som nedržala Kibu. Zapáchajúcu bundu som hodila do vane a až teraz som si uvedomila, že Kiba pod ňou nemá nič. Cítila som sa nesvoja. Prečo musí mať také telo? Bolo by oveľa ľahšie ho neznášať, keby som z neho nebola tak namäkko. Tentokrát som si tú facku naozaj strelila. O čom to zase rozmýšľam?!
Našťastie už prestal vracať a oprel sa o stenu. Oči sa mu zatvorili a odkväcol. No super.

S menšími ťažkosťami som ho zavliekla na pohovku v mojej izbe a prikryla ho dekou. Pokúsila som sa opäť zaspať, ale Kiba tak strašne chrápal, že som mala chuť niečím ho tresnúť po hlave. Nakoniec som len vstala a pokúsila sa vyprať zvratky z jeho bundy. Podarilo sa mi to a dala som ju sušiť.
Sadla som si na posteľ a zdiaľky pozorovala jeho tvár. V spánku vyzeral tak nevinne. „Ako je možné, že ma zakaždým tak vytočí?“ pousmiala som sa a viečka sa mi konečne zavreli.

Ráno som sa zobudila skôr ako on. Vlastne, stále chrápal a nevyzeralo to, že sa zobudí, ale potrebovala som ho dostať z domu. Rodičia by ma zabili. A jeho asi tiež.

Pomykala som ho a zašepkala: „Kiba, vstávaj.“ Ako som čakala, nezabralo to. Nemohla som kričať a tak som naplnila pohár vodou a vyliala som to na neho. Rozkašľal sa a rýchlo sa posadil.
„Čo sa deje?“ zmätene si pošúchal oči a sykol. Určite ho už bolela hlava. Pozrel na mňa a celý sčervenel. Až teraz som si uvedomila, že mám na sebe len nočnú košieľku. Musím si kúpiť normálne pyžamo.
„Nepozeraj sa.“ zavrčala som a rýchlo si obliekla župan. Och môj bože, to bolo trápne! Snáď si nevšimol aká som červená. Vošla som do kúpeľne, zobrala tabletku a jeho bundu. Hodila som mu ich a rýchlo potichu vysvetlila.
„O tretej ráno si sa mi objavil pod oknom úplne namol. Ogrcal si mi celý záchod aj svoju bundu. Vyprala som ti ju. Zožer tú tabletku a vypadni.“ povedala som nabrúsene. Chcela som tým zakryť svoje rozpaky, keď tam omámene sedel bez trička s pootvorenými ústami a civel na tabletku. Asi si trocha spomínal a začervenal sa pri tom. Vyzeral veľmi milo, takto dezorientovaný. Pozrel sa na mňa.
„Neurobil som nič...zlé?“ spýtal sa s obavami a stále tam sedel. Prvýkrát opitý, čo?
„Nie, len si sa mi ospravedlňoval, plakal a tak.“ pri tej predstave som sa uškrnula. Sčervenel ešte viac a konečne zhltol tabletku.
„Idem sa osprchovať, keď sa vrátim, už tu nebudeš.“ prikázala som mu a odpochodovala som do kúpeľne.

- - -

Moje prebudenie bolo dosť mokré. Nado mnou stála Katema s prázdnym pohárom a jeho obsah bol na mne. Je mi to dosť povedomé.
Posadil som sa a šúchal som si oči. Hlava ma neskutočne bolela. Kde to som? Poobzeral som sa a zalial ma studený pot. Ja som u nej v izbe!!! Znova som sa na ňu pozrel a celý som sčervenel. Mala na sebe len ľahkú košieľku.
„Nepozeraj sa.“ zavrčala na mňa, obliekla si župan a vošla do kúpeľne. Škoda. Vrátila sa s tabletkou a mojou bundou. Prečo na sebe nemám bundu?! Vydesil som sa. Hodila mi veci a všetko vysvetlila. Dúfal som, že som neurobil nič zlé a ona mi to potvrdila. Vraj som len plakal a ospravedlňoval sa sa jej. Zhltol som tabletku. TRAPAS !!

Červenal som sa viac a viac a až jej nabrúsená výzva nech vypadnem ma vrátila do reality. Vzápätí vošla do kúpeľne. Rýchlo som si obliekol vypratú bundu a vyskočil som z okna. Chcel som byť odtiaľ čo najďalej, ale moja mikina na sebe zachytila jej vôňu. Voňala ako mandarínky s nejakými kvetmi. Stál som pod jej oknom ako prikovaný. Spomenul som si, prečo som vlastne pil. No problém to nevyriešilo, práve naopak. Myslel som na ňu ešte viac. A navyše som jej ovracal kúpeľňu!

Vyrazil som domov. Hlava ma už bolela menej, ale stále som sa tackal. Doma na mňa Akamaru vyčítavo zakňučal.
„Prepáč, kamoš.“ poškrabkal som ho. „Troška som sa opil a skončil u Katemy.“
„Ale ale, Kiba! Čože si to robil u Katemy?“ ozval sa z kuchyne Narutov hlas.
„Dočerta Naruto, čo tu robíš?!“ zreval som na neho. Nie preto, že bol u mňa doma, to bol inak často, ale preto, lebo počul...
„Chcel som ťa zavolať na ramen, ale teraz mi musíš povedať podrobnosti.“ uškrnul sa Naruto.
„Idem.“ povedal som, ale jeho narážky som ignoroval. Až keď pred nás Teuchi položil ramen a Naruto stále dobiedzal, naštval som sa.
„Naruto!!! Môžem sa pokojne najesť?! Bolí ma hlava a naozaj nemám náladu na tvoje žartíky.“
„Len to chcem vedieť. Čo ste spolu robili? Mám si niečo začať myslieť?“ šibalsky zažmurkal. Zaňuchal a uškrnul sa. „Odkedy voniaš ako Katema?“
„Je mi jedno, čo si myslíš. Ale aby si už dal pokoj, nie, nič sa nestalo. Nič si nepamätám, bol som namol. A nemyslíš, že keby som sa o niečo pokúsil, bol by som už dávno mŕtvy?“
„Mal si príležitosť.“ zaškeril sa Naruto a ja som len prevrátil očami. Pravdou je, že som ju ráno veľmi chcel pobozkať, ale skutočnosť, že som jej ovracal kúpeľňu by mi asi nepriala. Spomenul som si na ňu v košieľke a pomaly, ale isto som začal červenieť.
„Nemyslíš, že má na teba Jiraiya zlý vplyv?“ obrátil som rozhovor inam.
„Nemožné, ani sa neukázal. Určite niekde sliedi za ženami a robí ten svoj „prieskum“.“ povedal znudene Naruto a pri slove prieskum naznačil prstami úvodzovky. To bol fakt. Neukázal sa tu už riadne dlho.
Dojedol som a chcel som zaplatiť, keď ma zavalila ďalšia vlna bolesti. Už nikdy nebudem piť.
„Tak čau Naruto, idem vyspávať tú opicu.“ povedal som ubolene a vrátil som sa domov. V tej istej bunde som si ľahol a vdychoval jej vôňu.

- - -

Keď som osprchovaná vyšla z kúpeľne, už bol preč. Jediným dôkazom o jeho prítomnosti bola deka a mokrý gauč.
Obliekla som sa a učesala si vlasy. Mala som deň voľno a tak som sa rozhodla, že si pôjdem kúpiť šaty na dnešný večierok u Ino. Všetka mládež v Konohe sa naň chystá, musím tam vyzerať dobre. To bude ťažké, mám veľmi jednoduchý vkus. Ale čo, snáď mi Sakura poradí.

Spolu sme sa vybrali po obchodoch. Cestou sme sa bavili o dievčenských veciach a zrazu sa ma Sakura akoby len tak mimochodom spýtala:
„Ozaj, je pravda, že u teba prespal Kiba?“ vyjavene som na ňu pozrela. Ako sa to dočerta dozvedela?! Kiba... Ja ho asi zabijem!
„Nie, prepána! Čo by u mňa robil? A kto ti to vlastne nahovoril?“ nútila som sa do pokoja.
„Naruto. Prepáč, nemala som mu veriť.“ rýchlo sa ospravedlňovala Sakura. Som v háji. Naruto! Pridala som si ho na zoznam obetí.
„V pohode, ale je to dobrá blbosť.“ zasmiali sme sa a dúfala som, že si nevšimne moje klamstvo. Uf, skočila na to.

Preliezli sme asi desať obchodov a stále sme nič nenašli. Už som bola zúfalá, ale v ďalšom sme naďabili na úžasné čierne šaty na ramienka. Boli trocha obtiahnuté, ale sedeli mi ako uliate. Kúpila som si ich a k nim elegantné topánky.
„Ďakujem Sakura!“ objala som ju a rozišli sme sa.

Doma som sa skrášlila. Nevedela som sa večera dočkať. Od Ino som sa dozvedela, že organizuje aj hru „Sedem minút v nebi“. Bola som frustrovaná z udalostí posledných pár dní a toto pre mňa predstavovalo rozptýlenie. Vysvetlím.
Hrá sa to tak, že chlapci si vylosujú čísla. Potom si po jednom chodia ťahať dievčatá a s chlapcom s rovnakým číslom musia ísť do kumbálu. Majú sedem minút, počas ktorých sa majú bozkávať. Nikdy som to nehrala, ale povedala som si, že to skúsim. Len dúfam, že dostanem nejakého fešáka. Och bože... Ešte nikdy som sa nebozkávala. Snáď si to NIKTO nevšimne.