Láska z Konohy 2 - Náhoda, či osud?

Pocítil som, že sa prestala vzpierať a ja som uvoľnil tlak tiež, ale stále som jej držal zápästia. Pomaly sme sa k sebe približovali a zistil som , že ju odrazu chcem pobozkať.

- - -

Keď ma chcel obliať vodou, pripravila som sa a namiesto na mne skončil obsah vedra na ňom. Zaklial a rýchlo si vyzliekol mokrý vrch. Mal až prekvapivo pekné telo. Čo to trepem, je to idiot! Pripomenula som si a vrhla som sa na neho.

Chvíľu sme zápasili, ale bol príliš silný. Chytil mi zápästia. Vzpierala som sa, bolo to však zbytočné. Pozerala som mu priamo do očí a chcela som ho vystrašiť pohľadom vraha, na neho to nezaberalo. Vnímala som jeho obnaženú hruď a aj to, že sa na mňa díva inak. Priťahoval ma, pomaly som sa prestala mykať a on uvoľnil stisk tiež. Nezdalo sa však, že by ma chcel pustiť.

Pomaly sme sa k sebe približovali a on už privieral oči, keď som sa spamätala a vytrhla sa mu.
Rozbehla som sa späť do Konohy a srdce mi búchalo ako o život. Bola som na seba naštvaná, neovládala som sa. Určite v tom hralo rolu to, že má také príťažlivé telo. Vylepila som si facku. Prestaň o ňom takto rozmýšľať! Vynadala som si v duchu. Kiba Inuzuka je tvoj nepriateľ.
Akosi som však nedokázala prestať myslieť na ten moment, keď sa ku mne začal približovať. Bolo v tom niečo... čarovné.
„Dočerta!“ zrevala som a priala som si, aby som nikdy nijakého Kibu nestretla.

- - -

Sledoval som ju, až kým mi nezmizla z dohľadu. Po chvíli som sa spamätal.
„******!“ zaklial som a rukami som si vošiel do vlasov. Zavrčal som a schmatol svoj mokrý zvršok. Kráčal som do Konohy a bol som veľmi zmätený. Vôbec som nechápal, čo sa to práve stalo. Prečo som mal to nutkanie ju pobozkať? Na malý moment ma ovládala túžba. Mal som si dávať lepší pozor! Zreval som na seba v duchu. A predsa... bolo to také...
Vzal som kunai a zarezal som si do prsta. Bolesť mi prečistila hlavu a už som Katemu vnímal ako predtým, teda som si to aspoň myslel. Mal som však naďalej pochybnosti.

- - -

Už som vážne nevládala, musela som sa porozprávať s Hinatou. Vždy sme boli najlepšie kamarátky a hovorili sme si úplne všetko.
Prišla som k sídlu Hyuuga a zazvonila som. Vždy ma desilo, ale bolo nádherné. Dvere sa otvorili a za nimi stála Hinata.
„Ahoj.“ pozdravila som.
„Ahoj, ako sa máš?“ spýtala sa.
„Naozaj hrozne, potrebujem sa s tebou porozprávať. Môžeš ísť na chvíľu von?“
„Dobre, spýtam sa otca, počkaj chvíľu.“ vyhŕkla zvedavá a rozbehla sa hľadať otca. Hiashi jej dovolil ísť a tak sme sa už o päť minút poberali smerom k rieke.
Sadli sme si a Hinata ma povzbudila:
„No, čo sa stalo?“ spýtala sa starostlivo. Chvíľu som mlčala, trochu mi trvá, kým sa sama rozbehnem, ale hneď ako som otvorila ústa, všetko som jej vyklopila. Až pri tej časti, keď sa Kiba ku mne blížil som sa zháčila. Namiesto pravdy som jej povedala, že som ho udrela a vrátila som sa domov. Nechcela som ten pocit rozoberať, najradšej by som naň zabudla.
Hinata tam len sedela s otvorenými ústami.
„Vážne ťa chcel obliať?“ neveriacky sa spýtala Hinata. „To je hrozne podlé.“
„Nevadí, dostal aspoň plný zásah.“ Hinata sa len usmiala.
„Neboj sa, bude to v pohode, nič sa predsa nestalo.“ povedala pokojne. Lenže mýlila sa. Niečo sa stalo. A to niečo mi prevrátilo svet hore nohami.

- - -

„Čo?!?!“ zvolal Naruto a vzápetí sa začal rehotať. Smial sa tak, až skoro spadol zo stoličky.
„Sklapni, no tak ma obliala vodou a potom porazila, na tom nie je nič vtipné.“ zabručal som a naozaj som ľutoval, že som mu vôbec niečo hovoril. Samozrejme, to, čo sa stalo po mojom obliatí som nemienil povedať nikomu. Tak som si radšej vymyslel, že ma porazila. Ale ani to asi nebol dobrý nápad.
„Kibu porazilo dievča, ha ha ha ha!“ rozkríkol sa na celú Konohu Naruto.
Otrávene som vstal a nechal som ho tam. Toto sa mi nepodobalo. Za iných okolností by som ho začal mlátiť, ale teraz... Necítil som sa vo svojej koži.

Zrazu som sa ocitol na zemi a na mne ležala Katema.
„Hej, ty...“ začala, keď v tom zbadala, kto do nej vlastne vrazil. Zmĺkla, zamračila sa a pri vstávaní mi naschvál stúpila na ruku.
Vydýchol som si, že ma nečakalo nič horšie a bol som rád, že je ako predtým. Lenže zbadal som, ako sa na mňa pozerala a potreboval som sa presvedčiť, že sa predtým naozaj „nič“ nestalo.
„Hej, dávaj pozor, kam ideš!“ zvýšil som na ňu hlas a možno som to trochu prehnal, pretože už stála predo mnou a vrieskala.
„Keby si radšej dával pozor ty, ty drevo! Neobviňuj zo svojich chýb mňa! A daj mi už pokoj, ty blbec!“
Usmial som sa a nechal ju, nech sa vykričí. Veď ja jej ukážem.

- - -

Ten Kiba je také drevo! Pomyslela som si, keď som na ňom ležala. Najprv som chcela len pokojne odísť, stúpila som mu pri tom na ruku, ale keď ma ten hlupák obvinil z našej zrážky, neudržala som sa a riadne som mu vynadala. Len sa tam tak prihlúplo usmieval a keď som už lapala dych, pokojne si odišiel. Tak fajn, nebudem sa baviť ani ja s ním. Zaumienila som si. Raz by som z neho ešte dostala infarkt.
Ale to jeho telo... Nie, baka! Okríkla som sa v duchu.