Jeden deň

Ráno:

Slnko ešte len vychádzalo, keď bol donútený vstať z pohodlnej postele. Ktokoľvek mu trieskal na dvere, musel byť dobrý sadista. Takmer poslepiačky sa vypotácal z izby, cestou hľadajúc aspoň nejaké vhodné oblečenie. Po čiastočnom úspechu pomaly došiel k dverám, ktoré sa medzičasom pod silou úderov klopajúcej osoby otvorili samé.
Bohužial odniesli si to aj pánty. Scéna to bola vskutku monumentálna. Slnko jej svietilo spoza chrbta a nepríjemne ho pálilo do očí. Týčila sa pred ním ako bohyňa pomsty.
„Prekrista, Tsunade,“ zachrapčal, „prečo ma takto mučíš, veď ty sama si rada z rána pospíš.“ a hneď sa aj uhol potenciálne smrteľnej rane do hlavy.

„Krízová situácia,“ odvetila no potom jej pohľad utkvel niekde na úrovni jeho pásu. Na čele jej nebezpečne začala pulzovať žila. „To si sa nemohol za tú dobu, čo tu čakám aspoň poriadne obliecť?“ precedila. Keď videla, ako si zmätene kontroluje, či má masku aj čelenku, noblesne zdvihla ruku a jediným prstom ukázala smerom nadol. Rozpaky jonnina boli hmatateľné. Jeho únava bola následkom adrenalínu preč za tri sekundy, za ktoré stihol vyhŕknuť ospravedlnenie a vyšprintovať späť hore schodmi. O ďalších tridsať sekúd bol naspäť, úplne oblečený a červený v tvári.

„O čo teda ide?“ chcel vedieť.
„Ako iste vieš, dnes je skúška chuuninov,“ začala Tsunade.
„Ale z môjho týmu naposledy niekto skladal skúšku pred štyrmi rokmi,“ čudoval sa.
„Pripomínať mi to nemusíš. Dnes ťa tam chcem mať ako dozor pri druhej časti.“
„Tej v lese?“ nechápal. „Veď to má odjakživa na starosti Anko.“
„Myslíš si, že by som sem špeciálne za tebou šla, keby som to nevedela? Anko je mimo Konohy. Ešte sa nevrátila z misie.“
„Ale prečo ja?“ zaúpel.
„Neštvi ma, Hatake Kakashi. Po prvé, som tvoja nadriadená a po druhé, si jediný, ktorému túto úlohu môžem zveriť. Tak sa daj dokopy a o hodinu buď pri lese Smrti. Tentokrát ti neodpustím, keď budeš meškať.“ s týmito slovami sa otočila a nedala úbohému Kakashimu ani najmenšiu šancu na protest.

Vybral sa teda cez ľudoprázdnu Konohu k nechvalne známemu cvičisku. Tam na jeho prekvapenie uvidel pred drôteným plotom na drevenej streche maličkej búdky sedieť nejakú postavu. Že by sa Anko predsa len stihla vrátiť? Keď sa viac priblížil, zistil, že namiesto Anko mu zo strechy kýva nejaká mladá kunoichy. Určite ju nepoznal. Mala dlhé, tmavé vlasy, ktoré sa jej vo vysokom cope vlnili až pod kolená, až na pár kratších prameňov, ktoré jej lemovali bledú tvár. Jeden z nich bol žiarivo zelený. Inakšie bola oblečená tak ako on, mala vestu, pod ňou sieťované tričko, na nohách obyčajné tmavomodré nohavice a topánky.

„Poznáme sa?“ opýtal sa jej keď k nemu zoskočila.
„To asi nie, volám sa Arisu,“ prezradila mu, „dnes tu s vami budem robiť dozor na skúškach.“
Tá Tsunade. Načo ho sem posielala, keď už na to miesto niekoho zohnala? Ale tá kunoichi vyzerala dosť mlado. Pozerala sa na neho tak uprene, až nadobudol pocit, že ho rentgenovo sníma. Pohľad mala teda veľmi intenzívny, to sa jej musí nechať.
„Ja som Hatake Kakashi,“ predstavil sa, „a keď už tu budeme celý deň tvrdnúť, radšej mi tykaj."

Obed:

Konečne sa z lesa prestali ozývať výkriky. Mladí ninjovia, sa už museli dostať celkom hlboko, premýšľala. Spomínala si celkom jasne, ako aj ona pred rokmi šla na túto skúšku. Ako jediná zo svojho ročníka. Z dvoma cudzími ninjami. Jeden zomrel hneď v ten deň. No ona prežila a nie len to. Celú chuuninskú skúšku zložila ako jedna z mála. A dva roky na to aj jonninskú. Pripadalo jej to celé, ako zahmlená spomienka. Hoci bola ponorená do seba, aj tak si všimla, že na ňu jej kolega nenápadne hľadí. Celé dopoludnie si ju po očku premeriaval. Nevedela mu z tváre vyčítať, čo si myslí. Ako by aj mohla, keď, až na časť s pravým okom, bola úplne zakrytá. Napriek tomu ju niečím zaujal. Možnože v nej prebudil fantáziu, ktorá bola tak dlho potlačovaná. Hádala v duchu, ako môže vyzerať a zabávala sa na predstavách, z ktorých niektoré boli veľmi bizarné.

„Ty Arisu, ako to, že som ťa v Konohe nevidel?“ prerušil jej úvahy Kakashi.
„Naposledy ma na verejnosti videli, keď som skladala skúšky.“
„Chuuninske?“ chcel vedieť.
„Nie,“ pokrútila hlavou až jej švihol cop, „jounninské.“
To ho prekvapilo. To dievča rozhodne nevyzeralo na to, že je silné. Uvažoval, koľkí ninjovia už asi spravili rovnakú chybu, ako on. Vyzerala naozaj krehko a nežne. Keby nevidel jej čelenku, tipoval by, že je z nejakej šľachtickej rodiny. Bola abnormálne bledá, ale neskutočne krásna v tvári. Skoro ako nejaká princezná.
„Mám niečo na tvári?“ opýtala sa ho.
„Myslím, že niečo nad hornou perou,“ reagoval a dotkol sa jej jemne pravou rukou. Bola tak hebká a skoro až krvavo červená...
V tej chvíli bola na nohách.
„Stalo sa niečo?“ tiež sa postavil a urobil k nej pár krokov.
„Vystrašil si ma,“ priznala, „pri mojom povolaní každý dotyk znamená potenciálnu smrť.“
„Tak ty si v ANBU,“ konečne mu to do seba začalo zapadať. Ak ju aj niekedy videl, mala na sebe masku a uniformu. Preto to jednoduché oblečenie.
Len prikývla a opäť si sadla. Prisadol si k nej a položil jej ruku na rameno. Tentokrát sa necukla.
„Arisu, nech už si sa k pridala do ANBU z hociakých dôvodov, to nie je život pre mladé dievča, ako si ty. Ver mi, ja sám som kedysi spravil presne to isté, ako ty.“
„Mám 19,“ odfrkla, „a čo ty máš 40, že takto rozprávaš? Neprídeš mi ako starý muž. A vôbec, ako vieš prečo som sa k ANBU pridala ja?“
„Ja som sa pridal k ANBU, keď mi zomreli obidvaja členovia môjho tímu,“ vysvetľoval jej. Tie spomienky boli až príliš čerstvé. Starý smútok ho opäť začal páliť. Potreboval mať niekoho pri sebe. A ona ho priťahovala tak ničivo, ako ešte nikto predtým...

Kým si stihol uvedomiť, čo sa deje, vymanila sa mu.
„Vidím, ako sa vracia Anko-san. Myslím, že ma tu už nebudete potrebovať,“ a vyparila sa. Ostal po nej len pocit horkej túžby.
„Kakashi! Hej Kakashi!“ volala na neho z diaľky Anko. Donútil sa jej zamávať.
„Preboha, Kakashi, čo sa ti stalo? Vyzeráš ako kôpka nešťastia,“ triasla s ním kunoichi v dlhom kabáte.
„Ale, Tsunade ma zobudila ešte na svitaní a odvtedy tu trčím,“ klamal, „ ani som si nestihol vziať knižku. Je to hrozná otrava.“
„Si si istý, že nie si nijako príbuzný s klanom Nara?“ doberala si ho chichotajúca sa Anko.
„Prepáč Anko, ale dnes na nič nemám náladu. Keď už si tu, určite to už sama zvládneš.“ poberal sa domov.
Čo je to s ním? Vyzerá ako zbitý pes. To sa na neho nepodobá. S týmito myšlienkami sa Anko posadila na svoje klasické miesto a čakala, čo tieto skúšky prinesú.

Večer.

Na dvere už zas niekto klopal. "Čo je to dnes za deň," zanadával. A kto to o takomto čase môže byť? Žeby Tsunade? Prišla mu vynadať, že sa v polke prvého dňa skúšky vyparil? Aspoň, že tentokrát bol oblečený. Rýchlo pozrel do knižky, aby si zapamätal stranu, kde skončil s čítaním. Dúfal, že nech je to ktokoľvek, nebude ho zdržovať dlho. Otvoril dvere. Na prahu stála v tme osoba. Neisto, z rukou napol zdvihnutou, ako by ani sama nemohla uveriť, čo spravila.

„Poznáme sa?“ opýtal sa.
„Len krátko,“ odpovedal mu ženský hlas. Potom si zložila drevnú, oválnu masku a odhalila tie neposlušne padajúce pramene okolo tváre. Jeden bol žiarivo zelený.
„Arisu.“ nemohol uveriť, že ju znovu vidí na prahu svojho bytu, „ako vieš, kde bývam?“

Viac už nemohol povedať, lebo mladá jounninka na svoje vlastné prekvapenie rozhodne vošla do vnútra a zavrela za sebou dvere. Bola blízko. Cítil ako mu do líc stúpa horúčava.

„Asi som niečo stratila,“ zašepkala. Telom mu prešiel elektrický šok.
„Stratila?“ ovládol sa natoľko, aby jej položil otázku. Prikývla.
„Svoju súdnosť,“ povedala a stiahla mu masku, „a tiež zdravý rozum.“
Potom ho bozkávala tak, že všetky slová už stratili zmysel.