Črepiny lásky-1.diel.

Bolo krásne letné poobedie. Kiba kráčal ulicami Konohy, keď v tom zazrel Hinatu. Myšlienky v hlave sa mu vírili ako tajfún. Nevedel totiž čo Hinate povedať. Kráčala presne pred ním. Mala tak ladnú chôdzu. Vietor jej prefukoval jej dlhé hebké a lesklé vlasy. Kiba odrazu stuhol. Zatiaľ si ho nevšimla, a tak si povedal, že radšej rýchlo zahne za roh. No už bolo neskoro.
"Uhm...K- Kiba-kun, ahoj." kývala na neho Hinata, teraz už otočená čelom k nemu.
Kiba sa zmohol iba na kŕčovité "ahoj".
"K-Kiba-kun, si v poriadku?"pýtala sa Hinata s miernymi obavami.
"Eh...no...neboj, som v poriadku." vykoktal so seba ešte stále udivený svojím správaním.
"Hinata? Neideme sa niekam prejsť?"
"Ja neviem?"piskľavým hláskom z Hinaty vyšla táto jednoduchá veta.
"Čo tak niekam do parku?"
"Do parku? Tak teda dobre. Aj tak práve nemám čo na práci." odpovedala s úsmevom. Išli niekoľko minút. V parku však bolo veľa ľudí. Obaja sa zhodli, že majú radšej pokľudnejšie miesta, a tak sa vydali smerom k neďalekému lesu.
Keď dorazili do lesa, tak sa poobzerali na vhodné miesto na sedenie. Oči im padli na starý kmeň stromu. Pohodlne sa usadili a trápne mlčali. Hinata sa mierne pomrvila na svojom mieste. Kiba sa odvážil konečne niečo povedať... Vieš dlho som ti chcel... ehm... povedať,že ťa..."nedopovedal Kiba...Čo ma?''
"Že, že som ťa vždy uznával....a vždy som ťa mal rád. Ja aj Akamaru. Na tom sa Hinata trochu zasmiala.
"Aj ja vás mám rada. Teba, Akamaru a aj Shina. Ste predsa moji najlepší priatelia.“ Zahľadela sa pred seba a premietala si tie roky čo spolu strávili ako jeden tím.
"Hin..... vieš, ale ja...." Kiba sa zhlboka nadýchol a spustil. "Ja ťa mám rád viac ako len kamarátku. Hinata trochu znervóznela.
"P- počkaj... a- ako to myslíš?...... Ty ma-" no v tom omdlela.
Kiba sa na smrť preľakol a rýchlo bežal k Hinate... Hinata, Hinata!''kričal o dušu Kiba. Nevedel čo robiť a preto Hinatu zodvihol na ruky a odniesol ju do nemocnice. Tak ju tam sestrička zobrala do izby a informovala Kibu... Hinate nič nie je len omdlela''upokojovala Kibu.
"Môžem ísť za ňou" pýtal sa netrpezlivo.
"Ano, môžete, ale ešte stále spí."
"A kedy sa preberie?"
"To nikto nevie. Musíte len čakať. Ale nemalo by to trvať dlho. Maximálne tak deň." dopovedala sestrička a odišla za svojimi povinnosťami. Kiba teda išiel za Hinatou. Posadil sa na stoličku, čo bola vedľa jej postele a len tak na ňu hľadel. Potom ale svoj pohľad odvrátil inam a vŕtal sa vo svojich myšlienkach. 'Čo som to len spravil?! Radšej som jej to nemal povedať..... hm, ale.... nie, nemohol som to v sebe dusiť. Raz by to aj tak vyšlo najavo.'
Takto tam Kiba sedel niekoľko hodín. No už bolo neskoro večer a on, ja keď s veľkou nevôľou, musel Hinatu opustiť a ísť domou.
Odchádzal so slzami v očiach. Keď prišiel domou, ľahol si na posteľ a snažil sa zaspať ale šlo mu to veľmi ťažko. Myslel len na jednu vec a tá bola aby sa Hinata prebrala a bola taká ako predtým. Po hodinke Kiba zaspal a nemal sladké sny. Hneď ráno ako sa zobudil utekal do nemocnice aj s kyticou plnou ruží.
Vstúpil do jej izby. Stále spala. Vyzerala tak sladko a pokojne. Kiba sa len pousmial. Vzal vázu, čo bola položená na nočnom stole vedľa postele, nabral do nej vodu, vložil tam kyticu a položil späť na stolík. Znova si sadol na stoličku. Sedel a čakal. No nič nové sa neudialo. Takto tam presedel skoro celý deň.
"Hinata, prosím, preber sa." vravel Kiba, div sa pri tom nerozplakal. Veľmi ho vzalo, to čo sa stalo. Nevedel, čo si o tom pomyslieť. Nevedel, ani ako to vlastne Hinata vzala, lebo hneď omdlela. Nevedel, či ho odmietne alebo snáď.....
"Píp, pííp, píííp, pííííp." začalo sa ozývať z prístroja čo mala Hinata popri sebe.
"Čo sa to deje?" kríkol Kiba do prázdna. To pípanie sa predlžovalo.
"Píííííp, píííííííííp...." Kiba vyletel z izby ako strela a kričal: "Hej! Pomôžte niekto! Niečo sa jej stalo."
Počula ho Tsunade, ktorá išla práve okolo. Privolala si ešte dve sestričky a nabehla do izby. Kibu však nechala trčať v čakárni. Už iba cez malý otvor v zatvárajúcich sa dverách uvidel, ako jedna so sestričiek vyťahuje striekačku s ihlou a ako Tsunade na Hinatu pokladá ruky s aktivovaným lekárskym jutsu. Potom sa dvere zavreli úplne. Kiba si len bezmocne sadol na stoličku v čakárni, oprel si lakte o kolená a hlavu položil do dlaní. Čakal tam pol hodinu, hodinu, no stále nemal žiadne správy. Po hodine a niekoľkých minútach vyšla Tsunade von. Bola dosť vyčerpaná a v tvári mala mrazivý výraz...