Dni potom - 11

Bolestivá pravda

„Čo sa to tu stalo?“ Pozerala na zničenú bránu. Na tú bránu, cez ktorú kedysi vošla, ktorú bolo také ťažké otvoriť. A ona je teraz zničená.
Prebehla cez ňu s obavami, čo nájde ďalej. Len čo mala dom v dohľade, klesla na kolená a neveriacky naň hľadela.
Z domu ostali len ruiny. A za ním bolo vidieť, ako dohára veľký kus lesa. „Nieee!“ Vykríkla a päsťou tresla silno do zeme. „Neskoro! Idem neskoro!“ A znovu do nej buchla.
Potom sa pomaly zdvihla a vydala sa k ruinám. Videla, že kúsok domu zatiaľ stojí. Vošla tam a v kúte našla…

„Chinatsu-sensei!“ V sekunde bola pri nej a vzala ju do náručia. Pozerala na jej bezvládne, krvácajúce telo, ktoré vždy prekypovalo toľkou energiu. „Chinatsu,“ zašepkala a na tvár starej ženy dopadla slza.
Otvorila oči. „Si tu. Čakala som na teba, Kira.“ Povedala jej a usmiala sa na ňu.
„K-Kira?“ Ako viete, kto som?“ Nikdy jej to o sebe nepovedala.
„Vieš, ja som...“ Prudko zakašľala a musela nabrať dych, kým pokračovala. „Ja som to len tušila, až kým neprišiel on.“
„On?“ Myslí tým jeho?
„Tori Sabiki.“ Odvetila Chinatsu.
Kira prudko vydýchla. Vedela to. Tušila, že za ňou pôjde, ale nevedela, že to dopadne takto. „Ako vám to on potvrdil? A vôbec, odkiaľ ma poznáte? A prečo...“
Žena ju prerušila. „Máš mnoho otázok a ja málo času. Poviem ti, čo stihnem, tak ma radšej neprerušuj, áno?“ A zhlboka sa nadýchla. Kira len slabo prikývla.
„Viem to preto, lebo mi kedysi jedna veštica predpovedala, že ma zabije môj učeň a milenec zároveň. A stane sa to onedlho po tom, ako zaučím dieťa mojej priateľky.“ Chinatsu sa posadila a pozerala jej do očí.
„Poviem ti niečo o Sabikim. Keď sem prišiel, bol mladý a slabý. Ja som bola len o niečo staršia. Postupom času sa z nás stali priatelia. A ako takí, sme si vraveli všetko. Povedal mi, že sa zamiloval a bude sa ženiť. Jeho budúca žena mala byť moja priateľka od detstva, takže som im to priala.
Sabiki tesne pred svadbou musel odísť do vojny. Dlho sa nevracal a ju rodičia donútili vydať sa.
Keď sa vrátil, neveril tomu, čo sa tu stalo. Vojna ho zmenila. Za tie roky zatvrdol a znenávidel všetko. Miloval boj a jeho pokusy. A neznášal, keď nebolo niečo podľa neho.
Akonáhle zistil, že sa vydala, má rodinu a že žije neďaleko od neho, išiel tam a v záchvate zúrivosti všetkých pozabíjal. Aspoň si to myslel. Jedno dieťa prežilo. Jej dcéra. Ale to on už vie. Čo však nevie je to, že dôvod, pre ktorý ju rodičia donútili sa vydať bol ten, že čakala diať. Jeho dieťa.“ Pozrela uprene na ňu.
„Ja som... Jeho dcéra... Som dcéra vraha mojej rodiny...“ Kira tupo hľadela pred seba, až kým jej Chinatsu nedala silnú facku, aby sa prebrala.
„Spamätaj sa, áno? Je to síce šok, ale ty s cez to musíš rýchlo preniesť. Sabiki je síce neuveriteľne silný, ale ty, ako jeho dcéra a zároveň dcéra svojej matky, si silnejšia. Obaja tvoji rodičia boli skvelí bojovníci. A ty si tiež. A budeš ešte lepšia.“ Stará žena už rozprávala veľmi potichu a pomaly.
Kira prikývla. „Budem lepšia. Nájdem ho a zničím.“
„je tu ešte niečo, dievčatko moje.“ Jej učiteľka sa z posledných síl nadvihla. „Nie si sama z tvojej rodiny. Okrem otca je tu ešte niekto. Obaja máte rovnaké znamienka na pleciach v tvare hviezdy. On je tvoj...“ Dych sa jej zastavil, rovnako ako aj jej srdce prestalo biť. Veľká Chinatsu zomrela.
„Sensei,“ šepla Kira. Zovrela ju v náručí a začala plakať. Tak strašne, až sa to ozývalo na veľkú vzdialenosť.

Po nejakej dobe vstala. Nikdy som neplakala. Prečo ma jej smrť tak vzala?
No áno. Bola jediná, ktorá mi kedy rozumela. Naučila ma toho tak veľa. A mala ma rada. Aj keď neviem, prečo...
Vyšla von, na záhradu, ktorú jej učiteľka tak milovala. Chytila do ruky lopatu a začala robiť jamu. Nechcela použiť jutsu, nie, chcela to urobiť sama, svojimi rukami. Nejako ju to upokojovalo.
Keď ju dokončila, spravila pre Chinatsu krásnu truhlu, do ktorej ju opatrne položila. „Zbohom, Chinatsu-sama,“ pobozkala ju na čelo, zavrela veko a spustila dole.
Jej klony ju zasypali, kým ona sa len pozerala. Stála tam len tak ešte dlhé hodiny, kým sa vrátila ku zvyškom domu.

Išla tam, kde bývala jej pracovňa. Chinatsu jej kedysi povedala, že keby sa jej niečo stalo, nech sa pozrie pod jednu nezvyčajnú kachličku uprostred podlahy.
Podišla k nej a tresla do jej stredu. Tá sa rozpadla na prach. A našla pod tým list. Otvorila ho a čítala:

„Milá Kira,
ak toto čítaš, už som asi zakopaná na záhrade. Za čo ti vopred ďakujem. Vždy som tam chcela raz skončiť.“

Chinatsu... Kira sa málinko pousmiala, keď to čítala. Tie tvoje narážky a tvoj humor mi budú chýbať. A pokračovala.

„Už vieš to, kto je tvoj otec. Aby si ho porazila, nechala som ti dole pár zvitkov, ktoré sa môžeš naučiť. Myslím, že tie techniky sa ti budú hodiť.
Prosím ťa, neplač za mnou. To je len škoda sĺz. A okrem toho sa raz stretneme. Len dúfam, že to nebude tak skoro. Ak náhodou áno, tak si ma neželaj!
Zatiaľ dovidenia a veľa šťastia. Chinatsu.“

„Neplač, to sa ti povie,“ zahundrala Kira a poskladala list a vložila si ho do vrecka. „To aby som tak skoro neumrela, že? Vidieť ťa nazúrenú by som už nechcela.“ Uškrnula sa. „Tak sa dáme do učenia.“ Postavila sa, že ide do podzemia, keď vtom...

„Čo sa tu stalo?“ Ozval sa za ňou nejaký hlas.
Kira sa otočila. „To nie je možné. Zase oni? Sú horší než otravné muchy!“ Pozerala na ľudí, ktorá práve dorazili. Pohľad sa jej zastavil najmä na tom poslednom. Bol to...