Best friends 1

Bol obyčajný deň. Poobede som mala mať misiu, takže sa mi veľmi nechcelo vstávať z postele.
Avšak lenivosť som prekonala a šla som sa do zrkadla upraviť. Svoju tvár som si neustále prezerala. Nikdy sa mi nepáčila, vždy som chcela vyzerať ako Sakura- mať jej výrazné oči, pevné svetlé vlasy, ale aj jej neskutočnú silu.
S mojich pochmúrnych myšlienok ma však prebudil výkrik:
„HINATA!“
Vedela som, kto to je, takže sa mi rozbúchalo srdce až som ho počula, no musela som sa pozrieť z okna.
„Ahoj, Naruto!“ zakývala som mu s úsmevom.
„Ideš von?“
„Dobre, ale iba na chvíľu!“
Prikývol, ale zdalo sa mi, že ho to zarmútilo.
Ani neviem ako, ale stali sa z nás najlepší kamaráti. Sme spolu takmer každý deň a vieme o sebe všetko.
Teda skoro všetko.
Jediné, čo som mu nikdy nepovedala je, že ho milujem, nechcem totiž skaziť tie krásne chvíle s ním.
Hneď, ako som vybehla z domu, ma objal.
„Poďme na Ramen a najeme sa až do prasknutia... Alebo chceš radšej škoricové rožky?“ povedal trochu nútene, keďže na to vôbec nemal chuť.
„Nie, dám si Ramen,“ usmiala som sa, čo ho potešilo, a už ma ťahal za ruku k Ichiraku.
„Daj si ešte,“ tlačil do mňa, avšak ja už som bola plná.
„Hin, nájdi si už niekoho!“ povedal.
„No to sa ti povie...“
„Prosím ťa, veď teba chcú určite všetci...“
„Všetci nie...“ povedala som potichu a obrátila som sa, aby túto tému už nerozoberal, no on ma dobre poznal.
„Takže si už zaľúbená?“ zašepkal mi do ucha.
„Nie, nie som!“ vykríkla som úplne červená.
„Ale áno! No tak, povedz mi, kto to je! Veď ja ti tiež všetko hovorím,“ začal do mňa šťuchať.
Áno, práve preto, že viem, koho miluješ, ti to nepoviem, pomyslela som si.
O Sakure mi vravel niekedy celé dni. Aj keď ma to bolelo, vždy som ho počúvala.
Nevedela som, čo mu povedať, a keď nahodil psie oči, rozhodla som sa povedať prvú lož, čo mi napadla:
„Dobre, dobre, je to Sasuke!“
Naruto bol tak prekvapený, že na chvíľu stratil reč.
„Ten SASUKE?“ zopakoval neveriacky.
„Áno... Sasuke,“ potvrdila som.
„Takže tebe sa páči Sasuke? To znamená, že naše lásky sú obidve neopätované a dokonca... oni spolu chodili, vedela si to?“
„Áno, nadával si vtedy na nich niekoľko hodín a potom si sa opil, že som ťa musela pomaly odniesť domov, tak už to nechaj tak...“ vstala som a v duchu som nadávala, že som si vymyslela takú blbosť.
Keďže na mne videl, že mi nie je do reči, počas cesty domov sme boli obaja ticho.
„Ahoj, a netráp sa,“ povedal potichu, keď ma objal.
„Ahoj...“
...
O pár dní neskôr sme ako zvyčajne šli von, no neskôr sa ukázalo, že to vôbec nebude zvyčajný deň.
„Mám novinku,“ usmial sa svojím úprimným úsmevom, ktorý som tak milovala, no odrazu ma postihol divný a nie príjemný pocit.
„Poď,“ potiahol ma do parku, kde sme si sadli na našu obľúbenú lavičku.
„Takže... Chceš to počuť celé alebo mám prejsť rovno k veci?“
„Radšej rovno k veci,“ povedala som neisto.
„Dobre... Včera sme šli z misie domov a Sakura sa odrazu ponúkla, že ma odprevadí, a pri vchode mi povedala... že chce so mnou chodiť!“ vykríkol natešene, no moje dlhoročné obavy sa naplnili a mňa akoby zasiahla studená sprcha.
Len ťažko som zadržiavala slzy, ktoré mi z očí začali tiecť.
Naruto si môj zarazený výraz všimol.
„Čo ti je?“ spýtal sa.
„Nie, nič...“ snažila som sa usmievať čo najdôveryhodnejšie „som šťastná.“
Objala som ho, aby mi nevidel oči, ktoré už viac nemali silu udržiavať slzy.
„Som šťastná,“ zašepkala som a týmto vyprchala moja posledná iskrička nádeje.
...
Od toho dňa sme sa stretávali čoraz menej, keďže väčšinu času teraz trávil so Sakurou.
A ja?
Ja som celé dni preplakala v posteli a spomínala na tie krásne časy s ním.
Keď som sa jeden takýto večer dívala na fotku mňa a Naruta, ozval sa dupot, neskôr krik môjho otca a potom sa dvere mojej izby rozleteli. Prekvapene a hlavne vystrašene som sa pozrela a uvidela som ho. Naruto stál pri mojich dverách.
Kým som sa vôbec stihla spamätať, potiahol ma za ruku.
„Čo sa deje? Čo tu robíš a ako si sa sem vôbec dostal?!“ zasypala som ho otázkami.
„Hanabi, ma pustila, ale teraz to nie je podstatné!“ hovoril s úsmevom.
„A čo je podstatné? Kam vôbec ideme?“ nechápavo som sa spýtala.
„Ideme sa najesť až do prasknutia, potom pôjdeme na diskotéku a budeme tancovať celú noc, a potom sa opijeme ako nikdy a hlavne si budeme užívať!“ kričal Naruto až sa všetci okoloidúci obzerali.
Už som sa ho na nič nepýtala, iba som ho nasledovala.
„Objednaj si čo len chceš! Toto je náš deň!“ povedal, keď už sme boli v Ichiraku a sám si objednal niekoľko porcií.
„Ako to ide so Sakurou? Ste šťastní?“ spýtala som sa.
„Ja.. áno... myslím... ale teraz už ty a ja spolu nebudeme tak často,“ povedal smutne a ja som opäť nemohla zadržať slzy.
„Hin, neplač! To bude v pohode! Len... len neplač, lebo budem plakať aj ja,“ objal ma a už sme plakali obaja.
„Teraz si musíme užívať, takže Hin... Odteraz žiadne slzy, dobre?“ hladil mi vlasy a ja som musela prikývnuť.
Celý večer bežal podľa jeho plánov- najedli sme sa, potom sme tancovali a nakoniec ma ťahal k sebe domov, kde otvoril saké.
Po polhodine som ležala v jeho posteli úplne strapatá a on stál medzi vankúšmi a fľašami a spieval pieseň od Junko Takeuchi- Gyu ru ru.
Strašne mi to prišlo zábavné, ale vôbec neviem, či som sa k nemu pridala, alebo nie, no zrazu Naruto skočil do postele, až to pod ním buchlo a začal mi rozprávať nezmysly, no po chvíli som ho začala počúvať:
„Neboj sa, my sa budeme stretávať, nič sa nekončí! Hinata a Naruto budú nerozluční priatelia, aj keď mi to Sakura zakázala!“
„Čo? Sakura ti to zakázala?“ prekvapene som sa spýtala, a už som si nepripadala tak veľmi opitá.
„Hej! Teda nie priamo, ale naznačila mi to! Nie, ja som ti to nechcel povedať!“ začal sa rozčuľovať.
Odrazu som si uvedomila, že sme len kúsok od seba a on sa na mňa mlčky pozeral.
Zdalo sa mi, že sa približuje, a keďže som vedela, že je to moja posledná šanca, a že si to možno nebude pamätať, pobozkala som ho.
Cítila som, že sa pridal, a potom, čo sa odtiahol, zašepkal:
„Milujem ťa.“
No hneď nato si ľahol a zaspal.