Ukradnuté slnko 5

Minato ihneď potom, čo vyšli od Hokageho, zamieril k nemocnici. Nech si otec hovorí čo chce, musí vidieť Itachiho. Keby sa tak prebral a povedal im, čo sa tam stalo. Ako ho mohol ten votrelec tak rýchlo dostať? Itachi bol sám sotva pol minúty. Má predsa sharingan. Minato s ním trénoval nespočetnekrát, veľmi dobre vie, aký je dobrý. Ako sa to, dočerta, mohlo stať?
„Dokelu!“ Okríkol nahlas svoje myšlienky a dal sa do behu.
V zúfalej snahe dozvedieť sa odpovede utekal nemocničnými chodbami. Vyslúžil si poriadne veľa nadávok, ale žiadnu z nich nepočul. Ten, kto porazil Itachiho musel byť neskutočne silný protivník. Na malý okamih aj zapochyboval, či sa mu má postaviť tvárou v tvár. Koniec- koncov, je iba genin. No tá chvíľa prešla rýchlejšie ako žmurknutie oka. Jasné, že ho nájde a bude s ním bojovať, nech ho to stojí, čo chce.
Otvoril dvere do izby, na ktorých bolo napísané Itachiho meno. Okná boli zatiahnuté tenkými závesmi, takže v izbe panovalo šero. V strede neveľkej miestnosti stálo lôžko. Pacient na ňom sa nehýbal. S dýchaním mu musel pomáhať prístroj, ticho pradúci vedľa postele. Cez obväzy na hrudi presakovala trocha krvi. Vedľa postele sedí tmavá postava a nehybne upiera pohľad na Itachiho.
„Sasuke-sama,“ pozdraví ho Minato, no oči nespúšťa z priateľovej bledej tváre.
„Čo sa tam stalo, Minato?“ Keď Sasuke prehovoril, hlas mal tak chladný, až sa Minatovi zdalo, že sa ochladilo aj v izbe. Naprázdno preglgol, v snahe zbaviť sa hrče, ktorá mu uviazla v hrdle. Keď sa Itachiho otec nahneval, bol fakt desivý. V tme síce jeho oči nevidel, ale mal pocit že naňho upiera sharingan.
„E... napadli nás,“ vypadlo z Minata.
„Viem, čo ste povedali Hokagemu. Ja chcem presne vedieť, čo sa stalo.“
„Keď sme Itachiho našli, nikto tam už nebol.“
„Prečo ste votrelca nesledovali?“
Sasukeho hlas bol čím ďalej naliehavejší, pohľad ukrytý v tme nepríjemnejší.
„Zachraňovali sme Itachiho,“ na konci sa Minatovi zlomil hlas.
„Boli ste tam traja, prečo ste ho nesledovali?“
„Robili sme... Miko...“ jachtal. Už to nedokázal zniesť. Tie oči... Akoby ho chceli upáliť. Nevidel ich, ale určite sa díva priamo do nich. Kedy sa to stalo? Veď predsa neodtrhol oči od Itachiho.
„Prečo ste ho nesledovali?“ Zaznieva opäť z temnoty ľadovo ostrý hlas. Minato sa ocitá späť v Tadašiho úkryte, pred ním leží zranený Itachi, všetci, Shikamaru-sensei, Miko aj on, sa mu snažia pomôcť. Dvíha pohľad od výjavu, ktorý má v čerstvej pamäti. Chabo osvetlená chodba sa po pár metroch mierne stáča a stráca v tme. Prečo len niekto z nich nešiel?
Minato sa chce rozbehnúť teraz, ale nech uteká ako rýchlo chce, roh chodby je stále rovnako vzdialený. Prečo neutekal vtedy? Prečo...
Itachi bolestivo zastoná. Preto neutekal. Chcel zachrániť priateľa.
„Itachi potreboval našu pomoc. Ale vrátim sa a nájdem toho bastarda,“ pevne vyhlásil Minato. „Nikto sa do môjho priateľa nepustí bez toho, aby mal čo dočinenia so mnou.“
Ilúzia sa rozplynula. Mladý genin už zase stál v šere nemocničnej izby, ruky zaťaté v päsť.
„Si dobrý priateľ, Minato. Ako tvoj otec,“ unavene poznamenal Sasuke. „Ale tak ako on, aj ty sa púšťaš prirýchlo do vecí, ktoré sú nad tvoje sily.“
„To nie je pravda,“ ohradil sa Minato. „O mesiac budem chunin, trénujem každý deň a Shikamaru-sensei hovorí, že som fakt veľmi nadaný.“
Sasuke s iróniou v očiach nadvihol obočie. Ak by si to aj Shikamaru myslel, nikdy by to nepovedal pred Minatom.
„No dobre, nepovedal to presne takto. Ale určite si to myslí,“ zazubil sa genin.
Sasuke sa zas vzdialil do tmavého kúta izby. Sadol si na rozheganú nemocničnú stoličku a zahľadel sa na priateľa svojho syna.
„Vieš, asi sa chvíľu neuvidíme,“ vysvetľoval Minato Itachimu. Zjavne mu ani v najmenšom neprekážalo, že jeho tímový partner je v bezvedomí. „So Shikamaru-sensei a Miko ideme do Piesočnej pohľadať nejaké info o tých divných znakoch na kunai. Poviem ti, bude to riadna otrava, keď tam nebudeš. Celý čas počúvať tie trhlé reči Miko...“
„Trhlé?“ Ozvalo sa od dverí.
Minato stŕpol. A do kelu, pomyslel si.
„Ahoj Miko,“ pozdravil.
Nezaváhala ani minútu a vrhla sa na Minata. V rýchlosti sa jej rovnať nemohol, takže sa pripravil na úder. Na zemi sa potom klbčili dobré tri minúty, keď ich prerušili šepotavé slová vychádzajúce z lôžka. Okamžite všetkého nechali a upriamili pozornosť na Itachiho.
Spočiatku mu nebolo vôbec rozumieť. Keď sa poriadne započúvali, rozoznali jedno slovo: „Matka.“
Viac nepovedal.
„Mali by ste ísť. Bežte sa pripraviť na misiu,“ povedal im Sasuke napätým hlasom. Bez protestov vyšli von z izby a zamierili k východu.
„Prečo si vlastne prišla?“ Spýtal sa Minato, keď boli pred budovou nemocnice.
„Len som chcela vedieť, či nemajú od Itachiho nejaké nové správy,“ vyhovorila sa Miko, no prvý raz v živote sa jej zatriasol hlas. Pravdou bolo, že chcela Itachiho vidieť- ako priateľa.
„Len priznaj, chcela si sa s ním rozlúčiť,“ lišiaky sa usmial Minato.
„Idiot, aký zmysel by malo lúčiť sa s človekom v bezvedomí?“ Okríkla ho a zmizla rýchlo ako para nad hrncom.
Minata nepresvedčila. Od toho útoku je trochu iná. Možno to nakoniec nebude taká otrava.
Sasuke sedel tesne pri Itachiho posteli, jeho ruku zvieral vo svojich dlaniach. Jeho syn po odchode svojich priateľov, ešte niekoľkokrát volal matku. Bolo to však len blúznenie, neprebral sa. Sasuke sa neubránil myšlienke, že Sakura by ho z toho dostala. Keby tu bola, Itachi by už bol pri vedomí a on by sa s ním hádal, prečo nemôže ísť s Minatom a Miko.
Bolesť v hrudi zosilnela. Akoby aj jeho zasiahol kunai. Už tu nevydrží ani minútu, nečinnosť ho privádzala do šialenstva.
Už vstával, keď ho zastavila ruka na pleci. Veľmi dobre vedel, komu patrí. Bola to irónia- väčšinou bývala situácia opačná.
„Ako mu je?“ Spýtal sa Naruto.
„Stále rovnako,“ unavene vzdychol Sasuke.
„Ešte nič nevieme. Sám neviem, čo mám robiť. Útočník je preč, Saiov tím po ňom nenašiel ani stopu. Shikamaru hneď ráno vyráža do Piesočnej.“
„To bude nadlho. Shikamaru možno nič nenájde,“ nahnevane odsekol Sasuke.
„A čo máme robiť? Vieš všetko, čo viem ja. Tak čo chceš robiť?“
„Kakashiho ninja psy...“
„Skúšali to,“ nenechal ho dohovoriť Naruto. „Nenašli žiaden pach.“
„Tadašiho úkryty...“
Znovu mu však skočil do reči Naruto: „Sám si vyberal ľudí, čo ich strážia.“
„Možno on by vedel...“
„Nemôžeme ho kontaktovať. Ak by na to Tadaši prišiel, prišli by sme o najväčšiu výhodu.“
„Sakra,“ vyprskol Sasuke. Naruto mal pravdu, urobili čo mohli. Je to presne ako vtedy so Sakurou. Jej vrah unikol, dodnes nevedia, kto to bol.
„Dočerta!“ Zreval a bezmocne tresol do nočného stolíka. Okamžite sa rozpadol na hŕbu triesok.
„Zbláznili ste sa? Itachi potrebuje pokoj!“ vtrhla do izby Ino s krikom.
„Tak prestaň vrieskať!“ hrubo sa na ňu osopil Sasuke.
„Ty bezočivý...“ Zúrila Ino.
„Poď, Sasuke, pôjdeme na chvíľu von.“ Naruto ho ťahal smerom ku dverám.
Ino sa im uhla, potom vošla do Itachiho izby a zavrela za sebou dvere.
Vonku už na Konohu sadala noc. Jasné mesačné svetlo osvetľovalo tréningové pole za dedinou, na ktorom ticho sedeli Hokage a veliteľ ANBU, každý ponorený do vlastných myšlienok. Naruto sa podchvíľou pozrel na Sasukeho. Každú chvíľu to príde, hovoril si. Už nie dlho. Už je to tu!

Sasuke vyskočil na nohy. Prudko sa po Narutovi zahnal, no ten sa uhol. Rana striedala ranu s priam zbesilou rýchlosťou. Naruto mal čo robiť, aby sa im vyhol. Využil kratučkú sekundu, na ktorú ostal Sasuke nekrytý a zaútočil. Veliteľa odhodilo do neďalekého stromu, avšak hneď bol späť na nohách.
O chvíľu sa z cvičiska ozývali zvuky boja. Nočnú oblohu pretínali žiarivé záblesky alebo sa k nebu dvíhali ohnivé jazyky. Zem pod náporov úderov dunela a chvela sa. Veľa ľudí povybehovalo z domov v domnení, že na Konohu niekto zaútočil.
ANBU sa rozbehli po dedine, aby upokojili jej obyvateľov. Stále znovu a znovu museli opakovať vydeseným dedinčanom, že Hokage sa len nechal uniesť tréningom. Boli však medzi nimi aj takí, čo pochybovali o tejto verzií. Okolo cvičiska bolo rozmiestnených niekoľko bojovníkov, aby sa naozaj nikomu nič nestalo.
Jedným z týchto bojovníkov bol aj Neji. Stál na okraji tréningového poľa a pozorne sledoval dianie Byakuganom. Keď k nemu Hinata dobehla, ledva lapala dych.
„Čo sa robí?“ Spýtala sa, keď sa ako- tak zmohla na slovo.
„Naruto a Sasuke bojujú,“ odpovedal jej bratranec.
„S kým?“
„Medzi sebou.“
Hinata šokovane zhíkla.
„Pozri sa sama,“ ukázal Neji smerom, odkiaľ vychádzal najväčší rámus. Hinata tak urobila.
Videla svojho manžela bojovať s najlepším priateľom. Pripomenulo jej to iný boj, spred pätnástich rokov. Boj, keď si šli obaja po krku. Už sa chcela vrhnúť k nim, keď si uvedomila, že niečo je predsa len inak. Vtedy bojovali na život a na smrť. Teraz, hoci sú ich údery silné, nedávajú do nich toľko čakry. Vyhýbajú sa úderom, ktoré by toho druhého vážne zranili.
„Oni...“ šepla Hinata. Zovrela v nej krv, až od zlosti očervenela. „Tí blázni, idioti. Človek si myslí, že došlo k najhoršiemu a oni tu blbnú ako nevybúrené decká?!“ Kričala. Ešte aj Neji od nej o krok ustúpil.
„Hlavne sa teraz medzi nich nepleť,“ varoval ju. „S Narutom si to vyrieš doma. No pamätaj, že Sasuke potrebuje vypustiť paru. Je bezmocný. Môže tu len sedieť a čakať, či jeho syn prežije noc.“
Hinata sa upokojila. Zosmutnela. Až pridobre sa vedela vcítiť do jeho pocitov. Nezniesla by, keby nemohla pre Minata nič urobiť.
Naruto a Sasuke bojovali vyše hodiny. Priestor okolo nich bol posiaty krátermi, všetka zeleň ľahla popolom, vzduch nabitý elektrinou nečujne syčal. Nad všetkým tých chaosom sa však vznášal zvláštny pokoj.
Obaja ležali bok po boku na spálenej zemi, obaja unavení a vyšťavení. Naruto mal oči zavreté a pomaly sa mu do mysle vkrádal spánok. Sasuke však upieral oči na hviezdnu oblohu. Aké úžasné je aspoň na chvíľu nemyslieť na nič iné, iba na siôný úder a správne jutsu. Ako už toľkokrát predtým, Naruto mu pomohol spôsobom, ktorý potreboval. Neľutoval, že sa pred pätnástimi rokmi nechal zlákať priateľstvom toho blonďavého, večne vyškereného chalana. Orochimaru aj Madara sa z neho snažili urobiť svoje figúrky, využívali ho, on zas využíval ich. Obaja ho učili to isté, hoci každý iným spôsobom- využi druhých vo svoj prospech alebo ich zabi. To prvé robil roky a šlo mu to veľmi dobre. No k druhému ho ani jeden z nich neprinútil, pokiaľ to Sasuke sám nechcel.
A potom prišiel Naruto. Od základu zmenil všetko, čo dovtedy považoval za nemenné. Na svetlo vydoloval z jeho srdca najskrytejšie túžby, ktoré si celé roky odmietal pripustiť. Prijal ho späť ako priateľa, akoby sa všetky tie strašné udalosti predtým nestali. Akoby boli zase genini a patrili do tímu sedem. No urobil aj ďaleko viac...
Sasuke na sebe cítil niečí pohľad. Naruto sa naňho díval cez prižmúrené viečka.
„Čo je zas?“ Otrávene sa spýtal Sasuke.
„Zdalo sa mi, že si sa usmial,“ odpovedal mu Hokage, pričom nespustil oči z jeho tváre.
„Netrep somariny, Naruto,“ odbil ho. Nebol si vedomý ničoho, čo by malo u neho vyvolať úsmev.
„Zaručil som sa za teba, Sasuke,“ zmenil odrazu Naruto tému a pohľad zdvihol k oblohe.
„Vravel si, že ti nemám ďakovať.“
„Nemusíš, bola to samozrejmosť, veď si môj priateľ. Chcem len povedať, že ručím za teba ešte stále. Tak neurob nijakú hlúposť.“
„No, to hovorí ten pravý.“
„Som Hokage, už nemám čas na...“
„A čo tá stávka s Kibom? Alebo preteky v jedení s Chojim? A tá mačka...“
„Dobre, dobre,“ zazubil sa Naruto, aby zastavil Sasukeho výpočet. „Občas sa nechám trocha uniesť. Ale nehovor mi, že si sa nepobavil.“
„Nie,“ stroho odpovedal Sasuke.
„Ta možno nie, ale iní áno.“
„Hinata sa tiež nebavila.“
„Ježíš, Sasuke. Človek sa tu snaží viesť hĺbavý rozhovor a ty takto?“ Začal sa rozčuľovať Naruto. Hnev mu ale nevydržal dlho. O chvíľu mu na tvári zas svietil úsmev. Nie tak bezstarostný ako po iné dni, no i tak vlial do zamrznutého Sasukeho srdca trochu tepla. Práve toto bola jedna z vlastností, pre ktorú mali v Konohe Naruta tak radi. Vedel potešiť a povzbudiť aj v tej najťažšej situácií.
„Choď domov za Reiko a Aiko. Určite sú vystrašené,“ navrhol mu Naruto.
„Urobil som správne?“ Spýtal sa Sasuke, keď už odchádzal. Na Narutovi videl, že nerozumie, preto dodal: „Keď som si vzal Aiko.“
„Sakura by v prvom rade chcela, aby si sa postaral o deti.“
Sasuke sa prekvapene zarazil. Akoby mu Naruto čítal myšlienky. No potom sa bez slova pobral ďalej.