Hate or Love? 08

Ďalšie dva dni nás zdržala búrka. Blesky ožarovali každú sekundu celú krajinu, hromy burácali, až mi srdce splašene bilo. Mala som pocit, akoby mal blesk udrieť každú sekundu rovno do mňa.
Bola som naštvaná, že nemôžem pokračovať v ceste, ale Dai a aj Kazekage zasiahli a povedali, že nesmiem ísť. Naposledy som mala horúčku a teraz to môže byť horšie.
Sedela som v jaskyni a soptila som. Bola som taká naštvaná.
Každú minútu strácame čas, každú sekundu sa môže vzďaľovať.
Aj keď som im to povedala, nedali na mňa a ja som nemala dovolené odísť.
Sedela som na zemi a hrala som sa s kryštáľom, ktorý som si vytvorila. Odmietala som sa s Daiom rozprávať, a Kazekage to ani nemal v úmysle.
Keď konečne ustala búrka na ďalšie ráno sme sa vydali na cestu. Bola som taká nažhavená, že som išla prirýchlo. Kazekage mi bez problémov stačil, ale Dai nie.
O chvíľu zaostal a tak sme ho museli počkať. S Kazekagem som neprehovorila ani jedno slovo za celý ten čas, čo sme sa vydali na cestu.
Kým sme čakali na Daia oprela som sa o strom a zložila som si hlavu do dlaní. Kazekage stál naproti pri strome so založenými rukami a hľadel do prázdna. Nad čim tak premýšľa? - blyslo mi hlavou.
,,Kam sa tak ponáhľaš?“ spýtal sa Dai a snažil sa vydýchať. Zazrela som po ňom a vystrela som sa.
,,Kam asi? Dva dni sme sa zdržali. Už môže byť dávno preč.“ zavrčala som na neho nahnevane.
Dai si vzdychol a tak som sa vybrala na cestu. Kazekage ma hneď dobehol a Dai sa snažil s nami držať krok.
Cesta bola zablatená a tak som vyskočila na stromy a vydala sa na cestu po vetvách. Pri mne sa čosi mihlo. Kútikom oka som zaregistrovala Kazekageho a jeho tykev. Nechápala som ako môže ísť tak rýchlo s takým niečim na chrbte. Bežali sme celý deň a už sa začalo stmievať. Nahnevane som zazrela na slnko, ktoré zapadalo. Mali sme šťastie, zrovna sme narazili na malú čistinku. Hodila som veci na zem k jednému stromu a vydala som sa pre drevo. Vrátila som sa s plnou náručou a položila som ju vedľa ohniska. Sadla som si pod strom a oprela som sa oň. O chvíľu na to mi Dai podával jedlo a tak som sa pustila do jedenia.
Tu očividne nepršalo. Zem tu bola suchá a aj keď už bola takmer noc, bolo neuveriteľne teplo. Vyzliekla som si mikinu a a spokojne som zatvorila oči.

,,Kazekage-sama, úprimne, prečo sa nevrátite späť do Suny? Čo vás tu drží, prečo idete s nami?“ ozval sa Dai. Kazekage mlčal a pozeral mu rovno do očí.
,,Uchiha Sasuke napáchal až príliš zla. Nemôžem čakať, kým sa stane niečo iné. Je nebezpečný a je na čase, aby sa o neho niekto postaral.“ odpovedal mu na to tlmeným hlasom.
,,Niekto. Kľudne sa o to môžeme postarať my, ja a Mana-chan, vy ste Kazekage, mali by ste chrániť Sunu.“ pokrútil hlavou. Snažil sa byť priateľský ale nešlo to. V jeho hlase sa ozývalo nepriateľstvo aj keď sa ho snažil potlačiť. Kazekage sa tváril, akoby ho netrápilo, či k nemu cíti nepriateľstvo. Vôbec ho netrápili jeho city k nemu. Dai mu tiež nebol veľmi po chuti.
,,Sunu chráni rada starších. Teraz je pre Sunu najväčším nebezpečenstvom Uchiha Sasuke, takže ju chránim. Je to to najlepšie čo pre ňu môžem spraviť.“
,,Mohli ste toľkokrát odísť, viete, že Mana-chan vás nenávidí, ale aj cez to ste zostali.“ povedal a jeho hlas znel trochu neisto.
,,Nie ste tu len kvôli tomu.“ povedal a prižmúril oči. Kazekage mu neodpovedal, nepovažoval to za potrebné.
,,Ja som Manin priateľ, ale čo ste vy? Nenávisť je príliš silná.“ uškrnul sa a vychutnával si, keď mohol Kazekagemu ubližovať, hoc Kazekage to nedal najavo, aj keď sa tie slová do neho vrývali a prehlbovali jeho rany viac a viac.
,,Nemôžem povedať, že som jej priateľ, máš pravdu, nenávisť je príliš silná, sám som v nej niekoľko rokov žil. Ak jej môžem pomôcť, spravím hocičo. Zaslúži si šťastie.“ zo spánku som sa usmiala. Ten sen bol naozaj zaujímavý.
,,V minulosti sme boli priatelia, a stále pre ňu chcem len to najlepšie.“
,,Vy a priatelia?“ povedal Dai s pochybami.
,,Myslím, že cestu a pomstu za ktorou sa Mana honí dosiahneme bez vás a oveľa ľahšie.“ povedal a prudko sa postavil. Myslel si, že Mana Kazekageho nenávidí tak ako on, a nie, že boli priatelia.
,,Odídem, až keď si to bude Mana sama priať, až keď mi to povie do očí a bude to úprimné.“ odpovedal na to Kazekage znova kľudne.

Cítila som, že sa vzduch plní hnevom a to ma prinútilo prebrať sa z driemot. Otvorila som oči a všimla som si Daia v nepriateľskom postoji. Kazekage sedel na svojom mieste a navzájom sa na seba mračili. Už som toho mala dosť. Od kedy sme vyrazili zo Suny, stále má Dai niečo proti nemu. Vyvolával hádky a mňa to štvalo. Nedokázala som medzi nimi existovať, keď sa Dai začal na Kazekagho mračiť. Ani jeden z nich si nevšimol, že som hore.
,,Nenapadlo ťa prečo Mana vždy odíde večer preč?“ spýtal sa ho Kazekage. Dai sa na neho pozrel trochu prekvapene.
,,Odchádza preto, lebo má dosť tvojho nepriateľského postoja a večných hádok. Divím sa, že si si to neuvedomil.“ povedal kľudne. Prekvapením sa mi rozšírili oči. On vo mne vedel doslovne čítať.
,,Ty!“ zavrčal Dai a vyzeralo to tak, že sa chce na Kazekageho vrhnúť, aj keby nemal ani tú najmenšiu šancu. V tom momente som uznala za vhodné prerušiť ho a tak som prudko vstala.
,,Môžete s tým prestať?! Už mám dosť toho správania Dai!“ okríkla som ho a otočila som sa im chrbtom. Nevedela som kam idem, ani čo chcem robiť, vedela som len, že kráčam a úprimne mi bolo jedno kam, len niekam, kde si môžem trochu oddýchnuť. Cítila som na chrbte ich pohľady, ktoré som ignorovala. Chvíľu som kráčala pomedzi stromy až som sa vnorila na veľkej čisinke obkolesenej stromami. Bola tam vysoká tráva a v nej fialové a biele kvety, malé svetlušky osvetľovali celú túto čistinku. Vyzeralo to akoby sa hviezdy zniesli na zem. Chvíľu som tam užasnuto stála a pozorovala ako sa tie drobné svetielka naháňajú popri kvetoch. Uprostred stál jeden veľký a hrubý strom. Bolo to tu prekrásne. Krajšie miesto som v živote nevidela. Prešla som cez vysokú trávu, kvety a svetlušky k hrubému kmeňu a oprela som sa oň. Stála som tam a začala som si masírovať prstami koreň nosu. Počula som, že to vraj ukľudnuje, no ja som ten pocit veľmi nemala.
,,Si v poriadku?“ ozvalo sa za mnou po chvíli a ja som sa prudko otočila. Pri pohľade do jeho zelených očí som sa zrazu upokojila.
,,Áno.“ zamrmlala som potichu a sklonila som hlavu.
,,Čo tu robíte?“ spýtala som sa.
,,Si tu už dosť dlho, rozhodol som sa, že ťa skontrolujem.“ dlho? Mala som pocit, akoby som tu bola len pár minút.
,,Aha, a Dai?“ spýtala som sa ho.
,,Už spí.“ oznámil mi. Vydýchla som si a odvážila som sa mu pozrieť do tváre.
,,Prepáčte mi jeho správanie, neviem čo to s ním je.“ ospravedlňovala som sa. Len kývol hlavou.
,,Tvoje správanie je tiež nepochopiteľné.“ zrazu sa ozval. Rozšírili sa mi zreničky a ustráchane som mu pozrela do tváre.
,,Raz po mne kričíš, že ma nenávidíš, potom sa mi vrháš okolo krku.“ povedal. Utrápene som sklonila hlavu.
,,Áno, ale ja... ale vám to môže byť jedno.“ povedala som. To bola tá najblbšia veta, akú som kedy povedala.
,,Prečo by mi to malo byť jedno? V živote som nikomu nedovolil, aby si na mne vyvršoval zlosť, a už vôbec nie, aby ma objímal.“ povedal.
,,Tvoju zlosť chápem, ale tvoje objatia nie.“ zodvihla som hlavu, a šokovane som cúvla dozadu, až som narazila do stromu. Kazekage stál pri mne tak blízko. Jeho tvár bola od mojej len pár centimetrov.
,,V živote som nikomu nedovolil, aby sa ku mne priblížil. Jedine mojim súrodencom.“ povedal. Dodávala som si odvahy a pozrela som mu rovno do očí. Čo na tom, že je tak blízko, až sa mi krúti hlava z jeho vône?
,,Si zmetená, raz sa správaš tak a na ďalší deň zasa inak a ja nikdy nechápem čo si myslíš, a každý večer premýšľam nad tým, ako sa budeš správať na ďalší deň.“ povedal a ovanul ma jeho sladký dych. Nasucho som prehltla a snažila som sa sústrediť.
,,Nič o mne neviete.“ zašepkala som.
,,Viem o tebe dosť. Ty si možno nepamätáš naše detstvo, ale ja áno, bola si moja jediná kamarátka. Poznám ťa tak dobre, že v tvojich očiach vidím, ako sa cítiš, že trpíš. Sám som trpel niekoľko rokov, viem ako sa cítiš.“ hovoril mi. Pokrútila som hlavou, aj keď som si uvedomovala, že ma má prečítanú ako knižku.
,,Nevieš čo chceš." povedal, a hľadel mi pri tom do očí. Neviem čo chcem? Prižmúrila som oči a prepaľovala som tie jeho svojím pohľadom. Kto povedal, že neviem čo chcem? Viem to presne. Chcem... čo chcem? Pomstiť sa. Áno, ale zároveň vedela som, že naráža na moje správanie k nemu. V tomto smere som naozaj nevedela čo chcem, alebo vedela, no rozum to zavrhoval?
,,Prečo sa aspoň raz neriadiš svojim srdcom?" spýtal sa. Sama som nechápala prečo sa s ním hádam a chvíľu na to sa mu vrhám okolo krku.
Spravím to, po čom moje srdce túži. Hneď ako sa táto myšlienka sformulovala v mojej hlave, rozum ustúpil do úzadia a srdce malo prevahu.
Hľadeli sme si do očí až príliš dlho.
Príliš dlho mi hľadel do srdca. Nemohli sme ujsť svojím pohľadom.
Prepaľoval ma ním a ja som musela nejako uhasiť tú túžbu, ktorá ma zrazu zachvátila. Mala som pocit, akoby som horela.
Srdce sa rozbúchalo ako o preteky a našepkávalo mi, že to čo chcem spraviť, je správne. Nemala som dôvod nepočúvnuť ho. Zrazu prebralo kontrolu nad mojím telom a namiesto toho aby môj mozog dával signály telu k pohybu, dávalo ho srdce.
Naklonila som sa k nemu, prekonala som tých pár centimetrov, ktoré nás delili a dotkla som sa perami jeho jemných a teplých úst. Ucítila som ako zamrzol. Jeho pery boli nehybné.
Absolútne so mnou nespolupracoval. Každý sval, každá jeho bunka bola napnutá a moje tiež. Očakávala som jeho reakciu.