Sabaku no Gaara sa zamiloval-17 Bolesť, strach, démon

Mal strach otvoriť oči, ale do tváre sa mu oprel príjemný vánok a všade naokolo počul šum trávy. Ako tak ležal pocítil na tvári dotyk niečoho mäkkého, pozbieral všetku odvahu a zdvihol hlavu zo zeme. Pred ním sedela biela mačka, a uprene sa na neho dívala, Gaarovy bolo z toho pohľadu nepríjemne, práve keď chcel odvrátiť zrak, čosi si uvedomil. Tie oči predsa pozná.
„Sandy?“
Mačka zapriadla sa podišla k nemu. Usmial sa a pohladil ju po chrbte.
Ona sa mu obtrela o koleno ale vzápätí sa postavila. Obrátila sa k nemu chrbtom a švihla elegantne chvostom. Gaara pochopil, postavil sa a šiel za ňou.
Priviedla ho do akéhosi ošarpaného domu. Vošla dnu nasledovaná jediným človekom čo má výsadu vidieť jej život od začiatku.
Gaara prekvapene zostal stáť na prahu dverí, v malej miestnosti rodila žena, pomáhal jej nejaký muž.
Mačka sa usadila a smutne pozorovala čo sa dialo pred ňou. Pristúpil k nej a sledoval Sandino narodenie.
Keď malé dievčatko uložili do perinky a rodičia sa uľahčene objali, vtrhol dnu nejaký muž.
Obaja sa bleskove postavili, ale zrazu padli ako tráva pri dopade kosy. Bezmocne ležali a mohli sa len prizerať ako osoba prichádza k ich dcérke.
Gaara sa inštinktívne vrhol na narušiteľa, ale preletel ním akoby bol duch. Zostal prekvapene stáť, spýtavo sa zahľadel na mačku, no ona sa len svojsky usmiala.
Muž si zložil kapucňu, na plecia mu dopadli veľké čierne kučery, posmešne sa pozrel na tých dvoch a otočil sa aby sa nabažil pohľadu na dom. Gaara si všimol, že je to mladý muž, tvár mal ošľahanú vetrom a zjazvenú. Hlboké, tmavé oči sledovali izbu. Bolo v nich čosi kruté, zlé ale napriek tomu rozhliadali sa s hlbokým pokojom a inteligenciou.
„Presne také aké to bolo keď som sa narodil. Nič sa tu nezmenilo.“
Zasmial sa s istou dávkou nostalgie a sentimentu.
„Asi by ste radi vedeli prečo som sa vrátil, poviem vám to ale najprv, pozrite čo mám.“
Vytiahol malú priesvitnú skrinku pomaľovanú rôznymi pečaťami.
Gaara pristúpil aby lepšie videl ale zostal ochromený strachom, keď zbadal miláčika samotnej smrti.
„Tak toto sa mi podarilo chytiť, ale žiaľ ešte si ju nemôžem zakliať do seba, preto si ju musím odložiť, najlepšie do čerstvo narodeného dieťaťa.“
Zasmial sa, rodičom z očí sršal hnev ale aj neopísateľná hrôza.
Pristúpil k postieľke a nakukol do nej, usmial sa na malé bábo.
„Ach, sestrička, keby si len tušila ako veľmi mi pomôžeš, ale neboj raz to zistíš.
Dieťa vyzliekol a jej nahé tielko pomaľoval kresbami a pečaťami, (Presne také aké má dnes, pomyslel si Gaara .)
Dievčatko sa smialo, no jej veľký brat otvoril skrinku a vďaka ručným znameniam nasmeroval Nekomatu do bezmocného, práve narodeného tvorčeka.
Domcom sa rozľahol detský plač, ten plač trhal ušné bubienky ale aj srdcia, všetkým ktorý ho počuli.
Len čo peklo skončilo, muž sa unavene usmial a pohladil ju po hlávke, nesmiala sa, ticho ležala a pozerala do prázdna, v očiach mala smrť.
Usmial sa a potom bez slovka odišiel. Rodičia vstali a bežali k nej.
Mačka pristúpila ku Gaarovy a obtrela sa mu o nohu, potom sa to všetko zrýchlilo a jemu pred očami rástlo dieťa.
Keď mala malá Sandy asi 5 rokov, stalo sa to čo sa mu neustále odohrávalo v mysli.
Rozvášnený dav, červenovlasá osôbka, oáza, útek...
Došlo mu, že je to Sandy.
Sledoval jej kroky ako vedú do listovej, videl jej záchranu a videl ako sa prvýkrát usmiala, keď bola s Tsunade.
Rýchli vodopád spomienok sa odrazu zastavil a Gaara napäto sledoval, ako niekto unáša Sandy. Jej únosca ju viedol kľukatými cestami až sa dostal do akejsi kobky pod zemou.
Zložil ju na zem a tam nechal to dieťa nach si plače, jej plač sa ozýval po katakombách.
Malá osôbka zaspala až nadránom.
Zobudil ju jej väzniteľ.
„Dobré ránko sestrička!“
Zarehotal sa, Sandy otvorila ústa.