V znamení vetra a ohňa 13 - Naprieč zlatým pieskom a jeho zradou

Možno, ale iba možno sa zmýlil... Od začiatku vedel do čoho ide, vedel, čo ho čaká, a aj napriek tomu zostal tým, kým je. Nedokázal potlačiť všetky city, ako radosť, šťastie a hlavne bolesť, či smútok. Netešilo ho to, čo urobil, netešila ho myšlienka, že ju zradil a stratil navždy jej dôveru, ako aj jemu oddané srdce. Sasuke hľadel do tmy, ani jeho vlastné oči ho neposlúchali, nevidel cez hustú clonu temnoty zahalenej v jeho vnútri. Nevidel...

Kabuto sa vrátil, no Orochimaru vystrehol v jeho správaní zásadnú zmenu! Nevedel čím je spôsobená, no bolo to narušenie jeho premyslených plánov a to nemohol pripustiť, buď si Kabuto uvedomí svoju zásadnú chybu a oľutuje ju alebo ho potrestá a zničí jeho existenciu raz a navždy! Doteraz mu nikdy neodporoval, doteraz nikdy nepochyboval o jeho názoroch, čo ho teda viedlo k tej zmene? Vyslal ho zabiť Sakuru, po tom čo sa tým nepatrným spôsobom dozvedel , že jeho chránenec navštívil svoju starú lásku, nemohol si dovoliť stratiť ho, nie v stave akom sa nachádza! V tomto momente bol azda až príliš zraniteľný a nenávidel nečakané prekvapenia. Tešila ho však predstava, že Sasuke mal v úmysle zabiť ju, odobrať jej život a vydať ju tak napospas temnote, do ktorej sa uvrhla, ale neskončilo to. Ešte nie, ešte nie je mŕtva, ešte stále dýcha! A to ho rozčuľovalo, dokonca ani Kabuto neuspel...
„Tá kunoichi musí mať nejaké špeciálne schopnosti...“ uzavrel nakoniec toto téma a vyparil sa do prázdnoty so syčaním rozzúreného hada.

Niečo sa deje, usúdil po chvíli, pozorujúc nad hlavou sivé oblaky a nepokojnú oblohu. Opustili svoj určený smer, vydali sa celkom opačne než doteraz, dokonca... Preľakol sa, akoby od niečoho utekali?! Pod nohami cítil sypký piesok, nad hlavou žeravé slnko, krajina sa síce výrazne nemenila, avšak vzduch bol čoraz ťažší a hustejší. Ťažko sa mu dýchalo, už ani necítil kyslík vo svojej hrudi. Zrnká piesku sa sypali a vytvárali nové a nové púštne záveje, s každým ďalším krokom sa prepadával hlbšie a hlbšie do jej zradných zákutí. Vietor bol suchý, vyprahnutý, bez života.
Niečo sa deje... Pred ním sa náhle črtal do výšky obrovský mosadzný chrám, schovaný v samotnom srdci nekonečnej púšte. Našiel ho, uvedomil si veselo a pretrel si spotené čelo.
„Chrám súmraku...“ povedal ohromene nad nebo týčiacim sa kolosom. Potom sa však rýchlo spamätal, vracajúc sa v myšlienkach k Tsunadiným slovám. Nie je času nazvyš! Musí sa dostať dovnútra a splniť svoju misiu, ale niečo ho v tom zadržalo, zdráhal sa vstúpiť...
Zase ten zvláštny pocit, ten pocit úzkosti a beznádeje, ako náhle sa mal priblížiť, čo to je?! Vŕtalo mu hlavou, no bez prichádzajúcej odpovede. Cítil niečí dych na svojom chrbte, niečí krvilačný pohľad, obrátil sa na západ, odkiaľ aj prišiel, ale stále tápal v prázdnote. Avšak bol sám, presne ako predtým a presne tak ako vždy bol. Iba on a jeho verný tieň za chrbtom.
„Tak ty si ten, kto chce získať tajomstvo tohto chrámu?“ ozvalo sa za ním známym ľahostajným hlasom, vychádzajúcim z vnútra chrámu.
Postava vykročila na pálivé svetlo, ukazujúc svoju pravú tvár, zastretú rúškom tieňa. Prekvapene sa otočil za šíriteľom toho zvuku patriaceho do jeho minulosti, dych sa mu takmer zastavil, srdce prestávalo biť pri pohľade na jedinú osobu zdolávajúcu jeho prekvapenému pohľadu.
„S...Sa... Sasuke?“ vydralo sa mu z priškrteného hrdla. Chlapec sa tváril polichotene, že si stelesnenie Kyuubiho ešte pamätá jeho meno.
„Prekvapený, že ma vidíš?“ Vyzeral stále rovnako, stále tak ako si ho pamätal vo svojich tak živých spomienkach.
„Naruto...“ Nedokázal vyjadriť radosť a šťastie, ktoré sa z neho drali na povrch a napĺňali mu predtým vždy tak prázdne vnútro. Chcel sa k nemu rozbehnúť, objať ho, povedať mu, ako ho to veľmi mrzí! Sasuke však nemal v úmysle udobrovať sa, nič podobné nemal v úmysle! Odmietavo pokrútil hlavou nad jeho snahou sa priblížiť a Narutov bolestný úsmev rázom zmizol. „Sa...Sasuke...“ Katana sa zablysla v odraze smrtiaceho slnka, bol pripravený bojovať na život a na smrť, s jeho súhlasom alebo bez neho bol pripravený zabiť ho! Na perách sa mu pohrával pekelný úškrn, zabával sa, pri bližšom pohľade na zmäteného genína, stojaceho oproti nemu si neodpustil svoj známy chladný pohľad.
„Prečo!“ odvetil nechápavo a zahryzol si silno do suchej pery, až kým nezacítil ostrú chuť krvi.
„Prečo?“ zopakoval tmavovlasý chlapec bez záujmu.
„Prečo si ma zradil!“ vykríkol trpko a do očí sa mu nahrnuli potláčané slzy. „Nie sme tu, aby sme spomínali na staré časy, Naruto.“ odvrkol mu a zaškeril sa nad jeho z ničoho nič nalomenou obranou.
„Odpovedz mi!“ Prikázal mu tvrdo, bol neústupčivý ako vždy, takže predsa je stále rovnaký.
Sasuke si horko vzdychol, koľko krát mu to už vysvetľoval, koľkokrát to ešte bude musieť zopakovať to čo povedal dávno predtým, aby konečne pochopil... Naruto sa však bránil tej absurdnej myšlienke, nechcel si v duši priznať svoju chybu, že pri ňom zlyhal, že ho nedokázal zachrániť z temnoty, do ktorej sa svojim pričinením tiež kedysi dávno uvrhol. Bol jeho najlepším kamarátom, nenahraditeľným spoločníkom, úctyhodným súperom, bol pre neho všetkým! Tým, čo kedysi vinou trpkého osudu stratil.
„Prečo to stále nechceš pochopiť?!“ Vytrhol ho zo zamyslenia, Naruto neveriacky pozoroval Sasukeho ľahostajný hlas.
„Ja som sa rozhodol, vybral som si svoju vlastnú cestu a nikto...“ pripomenul mu tvrdo.
„Ani ty, Naruto to už nemôžeš zmeniť.“ dokončil bez štipky ľútosti.
Nepočúval! Nechcel! Nemohol! Keby tak urobil, stratil by všetko o čo celé tie tri roky usilovne bojoval, o svoju hrdosť shinobiho, svoje predsavzatia do budúcnosti, svoje nenaplnené sny a v neposlednej rade... O svojho najlepšieho kamaráta.
„Kedysi sme boli priatelia, nemôžem uveriť, že by si to len tak odhodil! Všetky tie roky, okamihy, ktoré sme spolu prežili, momenty plné radosti ako aj utrpenia... a to len tak bez mrknutia oka, bez jedinej emócie, či vyronenej slzy...“ pokračoval, nevšímajúc si jeho dopredu vyslovené odpovede. „Stále sa hráš na toho neporaziteľného spasiteľa, ktorý každého zachráni z pazúrov nezvratného osudu?!“ spýtal sa ironicky a znova na neho namieril svoju katanu.
„Nie... Ja nie som žiadny spasiteľ, pretože som nedokázal zachrániť toho, kto mi bol zo všetkých najbližší! Jediného skutočného priateľa, ktorého som kedy mal! Ktorý mi bol ako vlastný brat a stále je...“ s nádejou na neho pohliadol.
Veril svojmu presvedčeniu! Veril, že ho môže priviesť späť aj po toľkých rokoch, aj po toľkých preliatých slzách, ktoré sprevádzali jeho odchod a potupnú zradu.
„A stále je...“ zopakoval impulzívne, aby mu pripomenul kým vo svojom srdci vždy bol.
Náhle Sasuke precitol, nával prudkých pocitov mu premkol na pohľad mŕtve telo a prenikol do ľadovej krvi ako ten najprudší jed.
„Nie... Ty nevieš aké to je mať brata.“ Začal potichu, privierajúc rokmi unavene čierne oči.
„Nevieš aké to je, keď vidíš svoju rodinu padať priamo pred tebou a to rukou, toho, koho si najviac obdivoval, toho, ku ktorému si celý život vzhliadal! Nevieš aké to je...“ dokončil trpko a otvoril prenikavo obe oči v návale novej bolesti, šíriacej sa ako žeravá kyselina jeho žilami a svalmi.
„Naučím ťa jedno zásadné pravidlo, Naruto!" vyriekol celkom chladne.
"Že keď sa shinobi stane skutočne silným dokáže urobiť aj nemožné!“
Vôbec nevedel o čom to Sasuke rozpráva, preto nebol pripravený na úder, ktorý sa mu chystal zasadiť.
„A ja ti dokážem, že si môžem splniť svoj jediný sen!“ A potom iba nasledovalo jeho zvolanie do návalu púštneho vetra a Narutovho zdesenia: „Mangekyou Sharingan!“ Zaznamenal ho až v poslednej chvíli, ale bolo už príliš neskoro na ospravedlnenia či plačlivé slová.
"Je príliš neskoro, môj starý priateľ!"
Nasledujúce sekundy rozhodnú o osude oboch... pretože už nič nebude také aké bývalo v tých zlatých časoch, kedy sa tak pochabo nazývali priateľmi!
„Jeden z nich zomrie.“ Zopakovala nešťastne Sakura pri spomienke na ten osudový večer a ponorila sa znova do svojich pochmúrnych myšlienok...