Zabudnutý...

V kútiku schúlený, hlavu si opiera, vlasy si drží zlostne a slzy mu padajú neúnosne. Je v kruhu bolesti, niet cesty von, niet pomoci, niet človeka, ktorý by ho objal. Cíti sa, ako keď bol malý. Zase je v tom kruhu, kruhu bolestnej samoty, z ktorej niet cesty von. Keď sa raz na teba nalepí, len tak ľahko ťa nepustí. Zase je sám, nech ide akoukoľvek cestou, nech si vyberie akýkoľvek smer... Je SÁM!! Plače a narieka, nikto ho nepočuje iba démon v ňom ukrytý... No démonovi to prospieva, teší sa z jeho smútku. Ďalšia preplakaná noc, už asi tisíca v poradí, no ďalší deň je tu, treba ísť von. Treba plniť misie, treba pomáhať, treba sa usmievať a na šťastného hrať.

Misia za misiou, práca za prácou, chvíľu oddychu... Po celý ten čas sa usmieva. Tvári sa šťastne a plný energie, rozdáva radosť a nádej, hoci tá jeho už zhasla. Tvári sa vyrovnane, získal si kadekoho obdiv a nikto netuší, čo pod maskou sa skrýva. Nikto by nepovedal, že ten chlapec trpí, že jeho úsmev je falošný, že v noci nespí, že plače a nevládze ísť ďalej. Nikto by nepovedal, že jeho úsmev sa zmení na krvavé slzy hneď, čo zatvorí si svoje dvere. A tak zostáva zas sám... Nikto mu nepomôže, nemá ani ako, veď ten človek nevyzerá ako stroskotanec.

Jej slzy jej plač, jej smiech je preč. Jej oči stále ho hľadajú, jej srdce po ňom stále túži, nemôže sa vzdať sna. Sna, pre ktorý bojuje už toľko rokov. Pre ktorý zomrelo už toľko ľudí. Chcela byť s ním kedysi a teraz? Zostali len spomienky... Hneď ako zavrú sa dvere, jej nálada prudko klesne... Až ďaleko pod nulou. Medzi ľuďmi nosí kabát, kabát ušitý z radosti, šťastia, úsmevov. Vyzerá šťastne, ale to len s tým kabátom.

Chcela mu to povedať, že stále jej chýba. Že to prázdno v srdci už dlho ukrýva. Že raz má sto chutí sa zabiť, inokedy sto chutí utekať a hľadať ho...

Chcel jej to povedať, že stále mu chýba. Že to prázdno v srdci už dlho ukrýva. Že má sto chutí ísť ho hľadať a bojovať za svoj sen a inokedy má sto chutí ho ísť zabiť.

Chceli si to povedať, len oni navzájom vedeli, čo ten druhý asi cíti. Vážne si to tajomstvo smútku chceli povedať, ale ako plynul čas... Spomienky boli čoraz nejasnejšie. City vychladli a každý z nich išiel svojou cestou. A meno tak spomínanie zmizlo v prázdnote a minulosti. A nikto z nich už necíti to prázdno, každý si plnil svoje sny. Už sa navzájom NEPOZNAJÚ... A zabudli na roky trávené spolu, zabudli na tím číslo 7.